Ako randíme dnes?

Bez záväzkov. Však načo. V mori je síce veľa rýb, ale nikdy predtým ryby neplávali priamo pod naším nosom v podobe Facebooku, Pokecu či Twiteru... Môžeme si objednať ľudskú bytosť rovnakým štýlom ako pizzu. Myslíme si, že blízkosť existuje v podobe smajlíkov. Myslíme si, že snaha spočíva v sms na zaželanie dobrého rána. Tvrdíme, že romantika vymrela a možno tomu tak aj je. Ale čo ak ju len potrebujeme oživiť. Čo ak romantika v našom modernom svete znamená odložiť telefón a pozrieť sa druhému do očí počas večere. Možno bude romantické vymazať zoznamovaciu sieť po prvom úžasnom rande. Možno je romantika stále tu, ale nevieme ako vyzerá.

Keď si vyberieme – keď sa niekomu odovzdáme – stále sa pozeráme po ďalších možnostiach. Chceme krásny kus bravčovej panenky, ale sme priveľmi zaneprázdnení, aby sme si pozreli klasický bufet. Pretože máme na výber. Naša možnosť voľby je to, čo nás zabíja. Myslíme si, že to má význam. Príležitosť je dobrá. Čím viac možností máme, tým lepšie... Nepoznáme, čo v skutočnosti znamená cítiť sa spokojnými, pretože nerozumieme čo spokojnosť je, nieto ako vyzerá. Stojíme jednou nohou vo dverách, pretože za dverami je toho oveľa viac. Nevidíme, kto je priamo pred nami a žiada nás, aby sme ho ľúbili. Dychtíme po niečom, o čom chceme veriť, že existuje. Ale zároveň hľadáme ďalšie vzrušenie, ďalšie uspokojenie.

Tak veľmi sa utišujeme a rozptyľujeme, že ani nedokážeme čeliť problémom v našej hlave. Ako môžeme očakávať, že budeme niekoho skutočne ľúbiť, ak nedokážeme ľúbiť ani seba?

Vidíme tento svet v takých možnostiach, akým sa predchádzajúcim generáciám ani len nesnívalo. Môžeme otvoriť nové okno v prehliadači s obrázkami Portugalska, vybaviť si víza a zabookovať letenku. Nerobíme to, ale môžeme. Pointa je, že vieme, že môžeme, dokonca aj keď na to nemáme dostatok zdrojov. Vždy je tu tá ďalšia dráždivá možnosť. Otvoríme Instagram a pozeráme sa na životy ostatných, na život, ktorý by sme mohli mať. Pozeráme sa na miesta, kam necestujeme. Vidíme životy, ktoré nežijeme. Vidíme ľudí, s ktorými nerandíme. Bombardujeme sa stimulmi, vkladáme, vkladáme a vkladáme, a potom sa čudujeme, že je nám mizerne a sme nespokojní. Divíme sa, že nič nepretrváva a všetko vyzerá beznádejne. Pretože nemáme ani poňatia ako sa pozerať na náš život - vidieť, o čom je a nie o čom nie je.

Povedzme, že to nájdeme. Povedzme že si nájdeme osobu, ktorá nás ľúbi. Záväzok. Blízkosť. Ľúbim ťa. Happy ending. Žijeme to pre ostatných. Povieme ľuďom, že sme vo vzťahu cez Facebook. Nahádžeme naše fotky na Instagram. Staneme sa „nami“. Upravíme náš vzťah, aby vyzeral šťastne a perfektne, pretože to je tá časť, ktorú si vyberáme zdieľať. Nezdieľame hádky o tretej ráno, červené oči, mokré vankúše od sĺz. Netweetujeme ódy na smútok, keď sa nám rozpadá budúcnosť. Túto časť nezdieľame. Žiarivé obrázky, šťastné páriky. Láska je dokonalá.

Potom vidíme ostatných šťastných ľudí, žiarivé páriky a porovnávame sa. Sme generácia emotikonov. Kultúra možností. Generácia porovnávania. Nikdy predtým sme nemali toľko šancí vidieť, ako vyzerá „najlepší život na svete“. Vkladáme, vkladáme, vkladáme a nakoniec sa nájdeme v zúfalstve. Nikdy nie sme dosť dobrí, pretože sa snažíme porovnávať s niečím, čo vôbec neexistuje. Takéto životy neexistujú. Takéto vzťahy neexistujú. Samozrejme, nemôžeme tomu uveriť, keďže to vidíme na vlastné oči. A chceme to. A budeme smutní, kým to nedostaneme.

Preto sa rozídeme. Rozídeme sa, pretože nie sme dosť dobrí, naše životy nie sú dosť dobré, náš vzťah nie je dosť dobrý. Mučíme sa na sociálnych sieťach. Objednáme si niekoho k dverám rovnako ako pizzu. A kolotoč začína znova. Smajlíky a smsky so želaním dobrého rána. Blízkosť. Odloženie telefónu, selfie fotka páriku. Šťastného, žiarivého páriku. Porovnávať so všetkým a všade. „Chcem niečo viac“. A nasleduje ďalší rozchod. Ďalšia stratená láska, ďalší hrob šťastných, žiarivých fotografii.

A ihneď pokračujeme. Hľadáme niečo ďalšie. Niečo čo nás dá dohromady. Ďalšie uspokojenie. Ďalší románik. Žijeme náš život v 140 písmenkách na status, 5