2 mesiace bez televízora = otvorené dvere do mojej duše

Blížiace sa kurzy
Začíname blogovať
Individuálne, Košice, Michalovce
Lukáš Mikulaško
Kurz: "Vedenie a riadenie ľudí - leadership a manažérske zručnosti"
Individuálne, Bratislava
Dr. marek Horňanský, mba.

Bol niektorý z príjemných októbrových dní. Bežná rutina každodennosti sa opakovala, ako keby to tak malo byť už navždy a prirodzene. Ráno som vstala, prichystala raňajky sebe a manželovi, pustila ranné správy v televízii, nech som hneď od rána nabitá "pozitívnymi" informáciami. Odchod do práce, zákazníci, cenové ponuky, ... Ani neviem, ako celý deň prebehol. V takomto rytme sa mi pracovný kolotoč opakuje už pár rokov. Ráno odomknem kanceláriu a zrazu je večer a ja odchádzam. Po návrate domov je v pláne rovnaká rutina - zapnem správy alebo niečo oveľa otupujúcejšie. Je to jedno, hlavne nech niečo beží, hlavne nech nie je ticho. Zostať len tak, v tichu, sama so sebou, to sa mi nepozdáva. Prináša to veľké riziko, že by som nechala voľne prúdiť svoje myšlienky. Nemožné, to nepripadá do úvahy. Lenže po stlačení čarovného tlačítka sa nič nedeje, televízor vydal žalostný zvuk, posledný krát zasvietil a odišiel do neznáma.

 

Prekvapene naň pozerám, či to myslí vážne, veď nemal viac ako tri roky. Nechce sa mi veriť, že kazítko nie je len mýtus. Žiadna panika, môj postup pri oprave akéhokoľvek zariadenia určite bude fungovať - pobúcham ovládač, pobúcham televízor z oboch strán (áno, máme plochý televízor) a skúsim zapnúť znovu. Tento krát už nevyšiel ani zvuk. Bolo mi jasné, že moje opravárske zručnosti mu veľmi nepomohli, tak som to nechala na manžela. Ten po návrate z pracovnej cesty len sucho skonštatoval, že to vybaví, a tak som úlohu zabezpečenia opravy vypustila zo svojho zoznamu povinností.

Vianoce

Vianoce

Hneď druhý deň ráno rozmýšľam, čo zapnem, odkiaľ tie správy pôjdu. V tomto svete plnom technológií to nie je našťastie žiadny problém, pustila som počítač :) A tak ráno prebehlo bez problémov. Večer je "trošku" ťažší. Nie je mi úplne prirodzené sedieť na gauči a pozerať na vypnutú televíziu. Sústredím svoj pohľad na okno. Lepšie povedané hľadím na kvety v črepníkoch. Sú krásne, niektoré len zelené, iné s krvavými červenými kvetmi, orchidey sa hrdo vypínajú jedna vedľa druhej. Krása, ktorá mi na okamih upokojí všetky zmysli. Myšlienky sa mi víria v hlave jedna za druhou. S radosťou ich zdieľam s manželom, pýtam sa na jeho deň, jeho pocity, pijeme čaj, máme pohodu. Nie som zvyknutá chodiť neskoro spať, je najvyšší čas ísť si ľahnúť.

 

Ďalšie dni ubiehajú podobne, jesenné večery sa rôznia - často sa prechádzame, vymaľujem omaľovánky, čítam knihu alebo časopis. A hlavne sa veľa rozprávame. Vždy sme si venovali veľa času, ale teraz je to intenzívnejšie. Nesedíme len vedľa seba a nestrácame čas pozeraním reklám a útržkov toho ničoho, čo sa medzi reklamy zmestí. Venujeme sa SEBE. Jeden druhému. Načúvame si.

 

Včera sme sa tak rozprávali, ako pokojne prežívame tento rok príchod vianočných sviatkov. Ako nás nepohlcuje nepokoj z toho, čo všetko ešte treba urobiť, čo všetko ešte nie je, čo všetko ešte treba stihnúť. Nie, nezmenila som prácu a manžel tiež nie. Je rovnako stresujúce obdobie ako bolo rok minulý a aj ten pred tým. Zákazníci tlačia čoraz viac, pretože keď nebudú tie nové dvere deň pred Vianocami u nich, ani nemusia variť štedrú večeru. Tak sa snažím všetkým vyhovieť, no zároveň zostať pokojná.

 

Televízor sme medzi časom dali opraviť, už je funkčný. Nezapíname ho. Prečo? Načo. Veľavravnejšia odpoveď neexistuje. Našli sme si za tie dva mesiace oveľa lepší spôsob trávenia času. Oveľa viac si vážim svoj čas, pretože ho je málo. Je to klišé? Neviem. Ja ho mám zrazu oveľa viac, rovnako ako pokoja na duši. Nie som pohltená vianočnými reklamami už od novembra, nevadí mi, že ešte nemám vianočný stromček napriek tomu, že sa predávajú už pár týždňov. Práve naopak, všetko s prehľadom stíham. Okná a dvere umyté, vianočné cukrovinky z časti napečené. A pravidelne sa modlím. Lebo ešte stále je advent, ten čas na to, aby sa človek stíšil. Zapálim sviečky, veniec krásne osvetlí celú izbu a vychutnávam si to. Som vďačná. Mám byť za čo. Každý máme za čo ďakovať, je úplne jedno akým spôsobom a komu. Hlavne si to treba uvedomiť.

 

Nie som úplne odrezaná od sveta, ani nechcem užitočné informácie, ktoré média prinášajú vytlačiť zo svojho života. Len som si vybrala iný spôsob ich prijímania. Počúvam rádiá, ktoré mám rada, pozerám športy, ktoré milujem (vďaka Bohu za licencie pre športové kanály) a bez Krausa si to zatiaľ neviem predstaviť :) A s vianočnými rozprávkami si tiež poradím, som si istá. Nepotrebujem si dokázať, že bez médií dokážem žiť. Nie, pre mňa je podstatné, že si vyberám.

2
Super článok
2
0
0
Nič moc
O autorovi
Petra Zubová Petra Zubová
Od roku 2007 pracujem vo firme pôsobiacej na trhu plastových a hliníkových okien. Neskôr sme do sortimentu pridali aj interiérové dvere a plávajúce podlahy. Hlavným cieľom firmy je individuálny prístup ku každému zákazníkov, a tým naplnenie jeho vlastných a špecifických potrieb. Každý má iný vkus, iný typ stavby, inú možnosť investície - preto sa snažíme v našej firme nájsť ideálne riešenie pre každého zákazníka.
Študovala som na Obchodnej akadémii Dr. Milana Hodžu v Trenčíne a následne CU of Seattle v Trenčíne a v Bratislave. Svoje ekonomické zameranie využívam každý deň v praxi, keďže našu firmu vediem.
Na iamcool.sk píšem výhradne svoje názory, ktoré asi nebudú vždy súhlasiť s tým, čo sa dočítate v rôznych periodikách alebo portáloch venovaných stavbe a bývaniu ako takému. Za každým z nich si však stojím, pretože sú výsledkom z praxe.
Komentáre

Nie ste prihlásený.

Ak chcete pridať komentár, vpíšte svoje prihlasovacie údaje. Systém Vás automaticky prihlási. Ak nemáte konto na iamcool.sk, urobte si krátku registráciu

Blížiace sa kurzy
Najnovšie komentáre
Najčítanejšie články
Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Zatvoriť