Najväčší mýtus psychológie, o ktorom nevieš a ničí tvoje šance na úspech

Nedávno som písal o vedecky overenom spôsobe ako môžeš za 5 minút 11 násobne zvýšiť pravdepodobnosť dosiahnutia svojho cieľa.

 

Dnes ti ukážem vedecky overený spôsob, ako si túto šancu zruinovať.

 

Určite si už počul o tom, že ak chceš niečo dosiahnuť, máš si predstavovať, že to už máš. Nalepiť si na stenu obrázky svojho nového auta a každý deň si vizualizovať, ako v ňom jazdíš. Mal by si si predstavovať úspech a všetky tie peniaze, ktoré budeš vlastniť, keď budeš bohatý. To všetko je úplne jasné a pre väčšinu z nás inštinktívne.

 

Je to jeden zo základných princípov osobného rozvoja, ktorý tu je už od nepamäti a nikto nepochybuje o tom, že funguje.

 

Predstavme si našu myseľ ako navádzaciu strelu. Ak zadáme cieľ a dostatočne často si ho predstavujeme, mala by sa tam dostať, však?

 

Nuž, nie tak celkom.

 

Skutočnosť je taká, že predstavovanie si úspechu znižuje šancu, že ho dosiahneš

 

V roku 1999 bol v psychologickom vedeckom časopise Personality and Social Psychology Bulletin uverejnený tento experiment:

 

Skupina študentov bola vyzvaná, aby myslela na súčasný problém vo svojom živote. Problém, ktorý ich momentálne dosť stresuje, ale je pravdepodobne riešiteľný v budúcnosti (napríklad ťažkosti v škole alebo vo vzťahu).

 

Bolo im povedané, že cieľ experimentu je pomôcť im zvládnuť tento problém efektívne. Dostali pár stručných rád na tému riešenia záťaže. Inštrukcie boli v tomto zmysle:

 

"...je dôležité premýšľať o probléme, naučiť sa o ňom viac, premýšľať nad rôznymi riešeniami, podniknúť kroky na jeho zvládnutie a podobne, pretože preriešenie môže znižovať stres, spôsobiť príjemné pocity ako odmenu za schopnosť zvládnuť problém a môže pomôcť ponaučiť sa zo skúsenosti..."

 

Potom bolo jednej tretine študentov povedané, aby sa vrátili o týždeň.

 

Táto skupina študentov bola takzvanou kontrolnou. Kontrolná skupina je v psychológii skupina, u ktorej sa neočakáva zmena. Zaujímavejšie sú preto pre nás ďalšie dve, ktoré vo výskume boli.

 

Druhá, tzv. "na udalosť zameraná" skupina, ostala v laboratóriu a dostala ďalšie inštrukcie. Boli požiadaní, aby mentálne vo svojej mysli simulovali, ako problém vznikol a ako prebiehal doteraz:

 

"...chceme od vás, aby ste si predstavili, ako tento problém vznikol. Predstavte si jeho začiatok a detailne choďte cez prvú udalosť. Potom choďte cez ďalšie krok za krokom. Predstavte si, aké akcie ste podnikli. Spomeňte si, čo ste povedali a čo ste spravili. Predstavte si prostredie, kto bol naokolo, kde ste boli..."

 

Úlohou tejto "na udalosť zameranej" skupiny bolo spomenúť si a predstaviť si, krok za krokom udalosti, ktoré viedli k problému. Predpoklad bol, že uvedomiť si príčiny môže študentom pomôcť nájsť spôsob, ako problém riešiť. Rovnako ako to robia počítačoví programátori pri riešení problémov v kódovaní.

 

Tretia, "na výsledok zameraná" skupina tiež ostala v laboratóriu. Ich úlohou bolo predstaviť si:

 

"...ako sa problém začína riešiť a ty vychádzaš zo stresujúcej situácie. Predstav si pocit oslobodenia, ktorý cítiš. Vizualizuj si uspokojenie, ktoré by si cítil, keby si vyriešil tento problém. Predstav si sebavedomie, ktoré by si cítil, keď by si si uvedomil, že si všetko úspešne zvládol..."

 

„Na výsledok zameraná“ skupina sa mala jednoducho sústrediť na požadovaný výsledok v budúcnosti: Aké by to bolo, keby bol tento problém za mnou?

 

Po tom, čo bolo obom skupinám vysvetlené cvičenie, boli poslané domov a požiadané, aby každý deň opakovali čo sa naučili 5 minút a rovnako ako prvá skupina, vrátili sa o týždeň späť do laboratória.

 

Tak a teraz tvoja "uhádni si doma" aktivita:

 

Skús odhadnúť, ktorá zo skupín postúpila vo zvládaní svojho problému najviac. (Tip: Nebola to kontrolná).

 

Toto je odpoveď:

 

Skupina zameraná na udalosť. Tí študenti, ktorí si predstavovali ako sa problém vyvinul, mali lepšie výsledky v takmer každom meranom aspekte. Inými slovami:

 

Simulovať minulé udalosti je omnoho nápomocnejšie, ako predstavovať si výsledok, ktorý chceš.

 

V skutočnosti bolo rozdiel medzi pokrokom skupín vidno už po prvej vizualizácii. „Na udalosť zameraná“ skupina odchádzala už tento prvý večer z laboratória lepšie naladená ako ostatné dve. Po týždni sa tento rozdiel medzi nimi iba zväčšil. Boli tiež väčšmi náchylní podniknúť špecifické kroky na to, aby vyriešili svoj problém a taktiež mali väčšie odhodlanie vyhľadať pomoc a rady.

 

A to nie je všetko. Okrem toho tiež omnoho častejšie hlásili osobnostný rast a fakt, že sa zo situácie niečo naučili. Naopak, ľudia, ktorí si predstavovali výsledok, boli frustrovanejší a omnoho menej motivovaní niečo zmeniť.

 

Tieto výsledky sa môžu zo začiatku zdať trochu "proti zdravému rozumu". Dôvodom je, že pop-psychologická literatúra je plná guruov, ktorí ľudí doslova tlačia k tomu, aby si predstavovali úspech.

 

Táto rada, ktorú som doteraz praktikoval aj ja (a obrovské množstvo ľudí sa jej ešte stále drží), je teda iba výsledkom toho, že sa pár podnikavým jedincom zdala ako dobrý nápad. Čo by samo o sebe nebol až taký veľký problém, keby iba nefungovala. Horšie je, že okrem toho nás frustruje, zvyšuje náš stres a znižuje šancu, že svoje ciele skutočne dosiahneme.

 

Dôvod, prečo vizualizácia cieľa nefunguje, ale naopak nás frustruje, nie je v tom, že by to nebolo príjemné. Práve naopak. Je to príjemné, až príliš. Pravý dôvod, prečo nás to zvnútra ničí je, že sa potom musíme vrátiť do reality.

 

Spomeň si, kedy naposledy si bol na dovolenke. Niekde pri mori, alebo kdekoľvek inde, kde si vypadol od všetkého stresu a problémov… iba si relaxoval… príjemné, však? A teraz si spomeň, ako si sa cítil, keď si sa musel vrátiť naspäť. Naspäť do stresu a naháňania sa, od ktorých mala dovolenka na kilometre ďaleko. Na jednej strane si bol oddýchnutý, ale na druhej… Komu by sa chcelo vracať, však?

 

Rozdiel medzi dovolenkou a predstavou je iba v tom, že keď sa vrátiš z predstavy svojho úspechu, necítiš sa ani oddýchnutý. Naopak, veľký skok medzi obrázkom v tvojej hlave a skutočnosťou spôsobí ešte väčší tlak, než si cítil predtým.

 

Veľmi podobným je poznatok psychológie, ktorý hovorí, že ak je u človeka príliš veľký rozdiel medzi tým, kým je a kým by chcel byť, vzniká tzv. neuróza (vysoký stres, vnútorná nerovnováha, fóbie, úzkosti...).

 

Inými slovami - čím väčší rozdiel bude medzi tvojou predstavou a tým, čo je skutočnosť, tým väčšia bolesť príde.

 

Znamená to teda, že sa máme hrabať vo svojich problémoch a ignorovať pozitívny prístup?

 

Našťastie nie.

 

Vedieť si predstaviť svoje ciele je ohromne dôležité. Takisto to pôsobí ako motivácia. Mať pred sebou nalepené auto, ktoré chceš, ti bude pripomínať tvoj cieľ.

 

Na druhej strane, ak by si sa sústredil iba na svoje problémy, pravdepodobne ich zhoršíš. Sústredenie a predstavivosť sú však dve rozdielne veci. Môžeš si predstavovať problém a sústrediť sa pri tom na riešenie. Takisto ako si môžeš predstavovať, že jazdíš v aute, ktoré máš pred sebou vylepené a popri tom zabudnúť, že preto treba niečo urobiť.

 

To, keď si človek vytvára virtuálny svet, do ktorého sa vracia kvôli dobrým pocitom, ktoré pri predstave získa, sa veľmi nápadne podobá závislostiam. Čo už vôbec neznie tak dobre ako “vizualizácia úspechu”, však?

 

Každopádne, ako vidíš prostredníctvom experimentu, ktorý si si prečítal, nie každá predstava je zlá. Preto sa teraz pozrime na to:

 

Ako využiť predstavivosť správne a začať s tým hneď teraz

 

Predstavivosť nemusí byť nutne náš nepriateľ. Práve naopak. Môže nám pomôcť, iba musíme vedieť ako. Už o chvíľu si zažiješ správny spôsob na svojej vlastnej koži, ešte pred tým mi však dovoľ povedať ti, prečo bude fungovať.

 

Dôvodom je, že náš mozog nie je vytrénovaný na rozlišovanie predstavy a skutočnosti.

 

Bratia Chip a Dan Heath vo svojej knihe Made To Stick píšu:

 

“Samotná mentálna simulácia funguje, pretože si nedokážeme predstaviť udalosť alebo situáciu bez zapojenia rovnakých modulov mozgu, aké zapájame pri reálnej fyzickej aktivite. Skeny mozgu ukazujú, že ak si ľudia predstavia svetlo, aktivuje sa im vizuálna časť mozgu. Ak si predstavia, že niekto im ťuká po ramene, aktivuje sa im hmatová časť mozgu.”

 

Ba čo viac, výskum z roku 1964 uverejnený v Journal of Biobehavioral Medicine dokazuje, že ak ľudia pijú vodu, ale predstavujú si, že to je citrónový džús, slintajú viac. Ešte prekvapivejšie je, že ak ľudia pijú citrónový džús, ale predstavujú si, že je to voda, slintajú menej!

 

Mentálne simulácie nám tiež pomáhajú zvládať emócie. Príkladom je štandardná liečba fóbií rôzneho druhu (pavúky, verejné vystúpenie, lietadlá a pod.). Pacientom je predstavený spôsob relaxácie, ktorý znižuje úzkosť (tzv. autogénny tréning), následne sú požiadaní, aby si predstavili objekt svojho strachu. Prvá vizualizácia začína jeho slabou verziou. Napríklad niekto, kto sa bojí cestovania v lietadle, môže začať predstavou nástupu doňho. Terapeut potom vedie pacienta, aby sa vo svojej predstave priblížil k jadru toho, čo strach spôsobuje (“Nasadáte si do lietadla, spúšťajú sa motory…”) a kedykoľvek príde úzkosť, osoba si dá pauzu a znova použije relaxačnú techniku, ktorú sa naučila.

 

Všimol si si, že tieto vizualizácie sa sústredia na proces samotný, nie na výsledok? Rozmýšľam nad tým, či už bol niekto niekedy vyliečený z panického strachu tým, že si predstavoval, aký šťastný bude, keď sa ho zbaví. Čo si myslíš ty? :-)

 

Teraz si spomeň, kedy naposledy si bol cvičiť, behať alebo hrať nejaký šport. Možno trénovať nejakú inú zručnosť. Asi to nebolo ľahké a jednoduché ako dovolenkovať,... ako si sa však cítil na konci tohto dňa?

 

Presne toto je rozdiel medzi na udalosť zameranou simuláciou (aktivita) a simuláciou zameranou na výsledky (dovolenka).

 

V roku 1985 Canadian Journal of Applied Sport Sciences uverejnil štúdiu, v ktorej bolo napísané:

 

“Neoficiálne zdroje a výskumne dôkazy navrhujú, že využívanie predstavivosti môže v niektorých prípadoch rozvinúť výkon v rôznych športových aktivitách. Napriek tomu, príčiny týchto efektov (alebo ich nedostatku) sú pre nás neznáme.”

 

Pre nás boli tiež. Teda až doteraz.

 

Preto ťa pozývam na malý výlet. Pripravil som pre teba nahrávku, ktorá je spleťou toho, čo si sa práve naučil, NLP a konverzačnej hypnózy. Nepočúvaj ju, prosím, ak robíš niečo, na čo potrebuješ svoju plnú pozornosť.

 

Keď budeš pripravený, daj si na uši slúchadlá, pohodlne sa usaď a spusti audio: