Už päť rokov nedotujem farmaceutický priemysel

A predsa žijem, dýcham, milujem, tvorím... Občas ma pohľad na svet, ktorý sme stvorili zabolí niekde hlboko v srdci, niekde tam, kde sa nachádzajú odpovede na všetky otázky. Odpovede, ku ktorým má každý jeden z nás prístup, no akoby sme ich ani nechceli počuť. Tam, kde je pochopenie toho KTO skutočne sme a prečo sme prišli na tento svet. 

Väčšinou tak veľmi bojujeme so životom, až nestíhame ani žiť. Pre ten bláznivý, amorálny systém, ktorý nám niekto úmyselne naprogramoval do hláv, brodíme sa týmto čudným divadlom ilúzií s myšlienkou, že život je boj a my si svoje miesto musíme vybojovať. No pravda je taká, že život je CESTA, na ktorej križovatkách sa skutočne nachádzajú aj tie zápasy, prehry, či pády... môžeme byť naozaj istý čas veľkým, húževnatým bojovníkom, no i ten najzarytejší bojovník jedného dňa dôjde tam, kde je už len ZMIERENIE... POCHOPENIE.

Pochopenie, že to nie život nás zráža na kolená... to len zrážame samých seba. Náš život je presne taký, akí sme my. Ak máme v sebe nejaké chybné naprogramovanie, jedného dňa sa odrazí aj na hmotnej úrovni..., či už v podobe nejakého úrazu, zlomeniny alebo choroby. Zakaždým, keď si počas dňa spomeniem (pomyslím) „kto naozaj som“, že nie som len tá celkom sexi nedokonalá hmota :o), ktorú vidíme očami, automaticky inštinktívne spomalím krok, uvoľnia sa črty tváre a ja sa len usmejem. Naozaj sa niet kam ponáhľať... stačí len žiť. Ľudia sa väčšinou stále niekam ponáhľajú, akoby im malo niečo vzácne pretiecť pomedzi prsty... a ono sa tak skutočne deje. Pomedzi prsty im preteká sám život.