Útek z chaosu

Blížiace sa kurzy
Týždeň Rovnováhy na objavuj.com
Individuálne, Online kurz
Martin Lajprík
Začíname blogovať
Individuálne, Košice, Michalovce
Lukáš Mikulaško
medzi nebom a Zemou

Stopár ľudskej duše ju prenasledoval. Jasne počula jeho monotónne slová: „Spinkaj ďalej!...Spinkaj!...Budem za teba aj myslieť, tebe stačí prežívať.“

 

Nechcelo sa jej spinkať a už vôbec netúžila po prežívaní. Jasne v srdci cítila, že na svet prišla pre niečo iné... to len ten systém, do ktorého sa zrodila z nej násilím chcel urobiť niečo iné. Chcel otroka!

 

A tak sa z nej stal hráč, bojovník... neskutočné zvedavý otrok, ktorý jedného dňa učinil rozhodnutie, že sa pokúsi prostredníctvom nových skúseností znovuobjaviť sám seba. Svoju veľkosť...

 

V ten deň bola na úteku z chaosu. Preč zo všetkých tých lží, ktoré sa majú tváriť ako pravda, z prekrútených morálnych hodnôt ľudských bytostí, ktoré sa stratili, lebo im tajomný stopárov hlas do ušiek hudie: „Spinkaj ďalej... spinkaj!“ Niekto im zotrel úsmev z tvári, lebo musia neustále bojovať o prežitie. Všetko predsa stojí toľko peňazí... toľko bezcenných potlačených toaletných útržkov.

 

Množstvo otázok sa jej práve dralo na pery a ona vedela, že jediné miesto, na ktoré môže utiecť pred tým pomotaným mamonárskym svetom, ktorý nikdy nemôže nasýtiť jej dušu, ktorá sa občas vyčerpá  je...

Les

Les.

 

„Zadrž príval slov, myšlienok! Počuješ to ticho?“ šepkalo nenápadne niečo vzácne v nej...

 

Dá sa ticho počuť? Les sa naširoko usmieval, švitoril hrdlami vtáčat, žmurkal slnečnými lúčmi predierajúcimi sa pomedzi konáre stromov. Dievča sa konečne uvoľnilo a usmialo. Vnútorne sa tešilo, že sa jej podarilo utiecť z chaosu, a tak jednoducho pripojiť k záhadnej energii, ktorá disponovala všetkými odpoveďami. Len ľudia  akoby ich nechceli ani počúvať.

 

Ktovie prečo?

 

Možno im môžu niečo ukradnúť... Možno identitu, možno ich neochvejnú vieru v klamstvá... a možno môže taká pravda aj bolieť a oni sa bolesti podvedome bránia.

                                                                                                                                                                                                                                                       

„Ak prerušíš svoje spojenie so svojim vnútorným vedením... vyšším Ja, môže ťa iné vedomie, entita použiť ako hostiteľa a riadiť tvoj život. Bude ti radiť, aby si spinkala, kŕmiť ťa energiami strachu a nenávisti, aby si nikdy nepochopila akú veľkú moc máš...“

 

"Paraziti..." zašepkala a cítila ako v nej začína kypieť hnev.

 

Od chvíle, kedy sa rozhodla, že sa pokúsi znovuobjaviť seba samu poctivo študovala. Či už na internete, alebo jej kroky viedli do miestnej knižnice, kde na ňu žmurkali knihy z najrôznejších oddelení. Nebola z tých, ktorí by sa utopili v nejakom „-izme“, ideológii, či sa celkom strácali vo vedách. Skúmala všade, kam ju to podvedome ťahalo.

 

Psychológia, spiritualita, astrológia, kvantová fyzika, metafyzika, zdravá strava, utajované dejiny, záhadné spolky... Čítala veľa a z každého rožku si uchmatla trošku. Alebo skôr všetko čo s ňou vnútorne ladilo. To, čo cítila, že k nej nepatrí, to tvrdošijne odmietala.

 

Postupne sa oslobodzovala od reťazí, ktoré ju pevne spútali vďaka jej nevedomosti a ona o nich tak dlhú dobu ani nevedela. Toľké roky sa namáhavo vliekla životom s guľou na nohe a teraz, keď už našla kľúč od zámku tej reťaze zisťovala, že tu je ešte niečo... Niečo temné, čo jej nechce dovoliť dýchať, lietať a nejakou dusivou silou ju neustále vcuciava do akéhosi matrixu, kde ona už nemala miesta. Vedela, že tam ešte niečo je, že jej nikdy nebude stačiť oslobodiť vlastnú dušu, keď všade okolo nej bude toľko klamstva, bezohľadnosti, krutosti, či amorálnosti. Niekde v hĺbke srdca pociťovala hnev, lebo objavila vinníkov.

Paraziti

Paraziti!!!

 

Koho si predstavovala pod pojmom parazitov? V jej ponímaní to bola úzka skupinka ľudí, akási mocenská elita, ktorá si uzurpovala všetku moc na svete. Kontrolovala finančný sektor, zbrojársky a farmaceutický priemysel, nadnárodné korporácie, masmédiá... mala vo svojej moci vrchných predstaviteľov štátov, no ich nástrojom prostredníctvom ktorého si plnila svoje ciele boli aj náboženstvá, a tak mohla veselo určovať chod sveta. Nemuselo by to byť až také zlé, keby neviedli ľudí cestou, na konci ktorej sa z nich mali stať akýsi bioroboti, otroci, ktorých by táto elita zneužívala a nadalej by na nich parazitovala.

 

Paraziti!!!

 

Cítila k nim zlosť. Ved strateným ľudom ukradli ešte aj vieru!... Áno, študovala poctivo, aby nakoniec zistila, že tie čudné tvory si delia Zem a pritom zabúdajú, že im vôbec nepatrí. Zem je slobodná! a my všetci sme tu len hostia. Kričalo niečo silné, nebojácne v nej.

 

„Pozorne som načúval tvojim myšlienkam a musím priznať, že do určitej miery sú veľmi pravdivé, aj keď im chýba istá hĺbka. Študuj, ak chceš vedieť ešte hlbšie nahliadať pod povrch a naučiť sa poctivo čítať medzi riadkami... A treba skrotiť hnev!“

 

Na tvári dievčaťa sa nedalo prehliadnuť sklamanie. Čakala oveľa, oveľa, oveľa viac... Viac odpovedí, viac informácií, pretože v srdci cítila, že tie monštrá, ktoré si uzurpovali moc sú zodpovedné za to, akým smerom sa svet uberá. To, že ju hlas upozorňoval, že treba skrotiť hnev nepočula.

 

„To je všetko, čo mi k tomu povieš?"

 

„V poriadku... Prezradím ti toľko, koľko ti v tejto chvíli prezradiť môžem. Tých, ktorých nazývaš parazitmi sú v konečnom dôsledku len posluhovačmi ešte mocnejších síl. A práve tieto sily zapríčinili, že sa ľudia strácajú v akomsi fantómovom matrixe. Prostredníctvom najmodernejších technológii blokujú správny tok životnej energie v ľudskom tele. V podstate zdeformovali vašu DNA, morfogény. .. A tak ľudia strácajú samých seba. Stávajú sa stále viac a viac ukotvenými v tom ich matrixovom, hmotnom svete ovládanom piatimi zmyslami. Väčšina z vás ľudí sú skeptici, ktorí sa vysmievajú PRAVDE a uctievajú NEVEDOMOSŤ. Stali sa z vás väzni hmotného tela a o svojej božskej podstate nemáte ani potuchy. Tak to je... Ale! Všetko má svoj ešte hlbší zmysel.“

 

Dievčina sa na moment presunula v čase, aby jasne videla, že bola ešte donedávna presne taká istá. Väzeň hmotného tela. Neveriaca ničomu, čo by jej nevedeli dokázať na základe faktov, vedeckých dôkazov. Veru tak... Knihy, ktoré rada čítala to boli hlavne hrubé, ťažké encyklopédie plné faktov.

 

„Tiež som bola taká...“ zahanbene konštatovala.

„Ale ja na tom nevidím nič zlé, nič prečo by si sa mala teraz kajať a hanbiť. Rovnako ako všetci tí ľudia, ktorí sú i naďalej pohltení hmotným, konzumným svetom. Je v tom hlbší zámer, ktorý v tejto chvíli ešte nie si schopná úplne pochopiť, tak ti to vysvetlím ináč. Jednoduchšie... Je to škola, je to hra... divadlo ilúzií, z ktorého sa každý jedného dňa preberie, pretože paraziti nie sú schopní uväzniť dušu človeka navždy. Môže sa na určité obdobie stratiť, zablúdiť, ale jedného dňa objaví opäť to svetlo, ktoré ju povedie. Všetko má svoj čas. Je to nesmierne dôležitý úsek cesty, ktorá je súčasťou projektu „Skutočný človek.“ Bez tohto úseku to nejde. Takže sa celkom zbytočne cítiš zahanbene, pretože ten breh rieky bolo a je nutné poriadne preskúmať, ináč by nikdy nedošlo k POCHOPENIU. Zažívate skúsenosti, ktoré je nutné všetky pozbierať, ponárate sa do hlbín i výšin života, aby ste nakoniec vytvorili to, na čo všetci trpezlivo čakáme.“

 

„Čo je také dôležité na tom, aby sme prešli aj touto obmedzujúcou cestou, na ktorej nám aj paraziti tak výdatne pomáhajú strácať samých seba?  Veď nikam nevedie... Teda vlastne len k pochopeniu, že bola nesprávna a teda jednoducho hlúpa.“

 

„Takže si si sama dala správnu odpoveď. Šikovné dievča! Pochopenie je tým najdôležitejším na vašej ceste. V podstate to je pochopenie toho, kým naozaj ste a to povedie k následnému prevzatiu vašej moci do vlastných rúk, pretože momentálne vás takmer všetkých ovláda niekto iný. No tam, kde do života človeka prichádza uvedomenie, pochopenie, tam sa aj ruka v ruke lámu všetky okovy a reťaze moci, či autority. Možno už čoskoro pochopíte, že tam kde sa nachádza zhnitý, zdegenerovaný systém, tam sa niekde musí nachádzať aj systém pravej Múdrosti... len sa načiahnuť a otvoriť dvere novej pravdepodobnosti. Moc je vo vás, to vy sa rozhodujete čo chcete zažívať...Naozaj nemusíš byť taká prísna a pokús sa hľadať vo všetkom hlbší zmysel. Má ho aj vaša púť najrôznejšími skúsenosťami, ktorými sa pretĺkate životmi v hmotných telách. Skús sa na to pozerať tak, že sa stvoriteľ všetkého, alebo ho môžeš nazvať aj Univerzum, chcelo proste hrať, túžilo vidieť ako sa vytvára svet navôkol prostredníctvom bytostí, ktorým dalo slobodnú vôľu, a tým z nich spravilo božské bytosti, ktoré sa môžu samé utvárať k tomu najvznešenejšiemu obrazu. Obrazu Boha. Tam, kde je vše prestupujúca láska, je proste len láska... nič viac, nič menej. Ale ten nádherný, vzrušujúci pocit naozajstnosti, reálnosti, skutočnosti ste láske dokázali dať až vy – ľudia. Skúsenosť lásky... zážitok lásky, ktorá sa dá tak nádherne precítiť len preto, že na jej odvrátenej strane existuje akýsi strach, že o ňu prídete. Ten strach stvoriteľ nikdy predtým nepoznal. No teraz ho môže preciťovať prostredníctvom vás. Je dojímavé sledovať ako veľmi dokážete milovať... aj nenávidieť.“

 

„Nerozumiem, čo je dojímavé na nenávisti?“ skutočne nechápavo pokrútila hlavou.

 

„Naozaj?... Nuž možno práve to, že sa za ňou nachádza strach a za tým strachom je ďalej už len obrovská túžba po láske. Všetko to tam je. Pomiešané jedno s druhým do zvláštneho gulášu, prostredníctvom ktorého sa učíte a spoznávate samých seba. I tak nakoniec pochopíte to podstatné... že všetko je JEDNO... Na pozadí všetkých tých skúseností, či už „dobrých“ alebo „zlých“ i tak nakoniec leží vždy tá istá láska. Vše-prestupujúce Bytie. A to je aj základom projektu „Skutočný človek.“  Na to, aby ste postúpili na vyššiu úroveň Bytia, vedomia je dôležité pochopenie Jednoty na pozadí všetkého. Tam neexistuje žiadna oddelenosť, pretože ako sme si už dávnejšie povedali, všetko je v konečnom dôsledku len energia.“

 

„Dobre, ale potom to znamená, že aj ja som stvoriteľ. Som súčasťou všetkého čo je, keďže neexistuje žiadna oddelenosť.“

 

„Smiem vedieť kto si ty?“

 

„Ja, Michaela Michelová...“ začudovane odpovedala. Veď hlas vie predsa o nej viac ako ona sama.

 

„Prepáč Michaela Michelová, ale ty si len ilúzia. Projekt vlastnej duše. V podstate si dôležitá len na to, aby si poslúžila na zbieranie skúseností pre niečo výnimočné.“

 

„Som zneužitááá??????“ jej otázniky boli takmer hmatateľné všade naokolo.

 

„Pokiaľ sa mieniš stotožňovať iba so svojim telom, tak budeš len hračkou na použitie. V momente ako pochopíš, že si hlavne čisté vedomie, ktoré prostredníctvom tela môže tvoriť a usmerňovať svoj život, začínaš sa oslobodzovať od toho obmedzujúceho systému, ktorý vám už tak dlho vládne, a pred ktorým celé celučičké roky poctivo utekáš. Spomínaš si? Ty si oveľa viac...“