Spoveď matky, (záverečná časť)

A ty sa nebojíš?? Nieeee... Ten Nebojsa v ženskom tele by o pol hodinu neskôr veľmi rád vzal späť to svoje hrdinské Nieeee. Tak veľmi sa bál.

Najdesivejšie chvíle, ktoré som prežila v Anglicku boli práve predo mnou. Štvrtok večer... V reštaurácii bolo veľmi veľa hostí a ja som jednoducho zmeškala posledný autobus, ktorý chodil niečo po 22:00 hod. Jaj čo by som v tej chvíli dala za Kevinové autíčko, tú haraburdu, ktorá mi tak veľmi všetko uľahčovala. No medzi nami bol vojnový stav a ja som sa ani nepokúšala mávať bielymi zástavami, lebo som tej vojne nerozumela... Ako sa môže človek z jedného dňa na druhý tak veľmi zmeniť? Dovtedy mi nič ani slovíčkom nevysvetlil. Vari som ja Nostradamus, aby som si to vycucala z prsta, alebo krištáľovej gule? Mohla som si len domýšľať a robiť svoje vlastné závery.

Šéfkuchár Daniel mi radil, aby som počkala na čašníka, ktorý by ma odviezol na farmu, keď zavrú podnik. No v ten večer bolo naozaj veľa hostí a vypadalo to tak, že sa im podarí zavrieť najskôr o polnoci. Nuž a mojou veľkou slabosťou celé roky bola práve netrpezlivosť... Radšej budem hodinu a pol kráčať, ako rovnaký čas čakať. Niečo vyše hodiny trvala cesta pešo z Ledbury na farmu Pixley Court cestičkou, ktorou chodilo veľmi málo áut a viedla naprieč krásnou zelenou prírodou.

Nejeden krát som sa ňou vybrala do Ledbury hlavne cez víkend ráno. V reštaurácii som začínala od 10:00 hod. takže som  mala dosť času na krásnu rannú prechádzku pred prácou v kuchyni. Zbožňovala som tie chvíľky, zhlboka vdychujúc vôňu prírody, či dozrievajúcich plodov z okolitých fariem. No v noci som ňou dovtedy nikdy nešla, lebo som sa do takej situácie za celý čas nedostala... Až vo štvrtok večer, kedy mi do môjho návratu na Slovensko chýbal posledný týždeň. Meter, ktorý som si poctivo strihala už bol taký maličký. Zostávalo posledných pár dní do chvíle kedy konečne objímem milovanú dcérku.

Z tašky som víťazoslávne vytiahla baterku, ktorú som si väčšinou brala so sebou... pre istotu... a zamávala ňou Danielovi pred nosom. Mám baterku, idem teda pešo na farmu. Poťukal si prstom po čele, čím naznačoval, že mi asi preskočilo.         

„Šibe ti? Nebojíš sa?“   

„Nieeee... Nebojím!“ nuž, vtedy som sa naozaj nebála. 

„Choď sa pozrieť von! Bude asi pršať a vypadá to aj na búrku...“                                                           

Hm... Musela som uznať, že to naozaj vypadalo všelijako. Na moment som zaváhala, no nakoniec som si povedala, že čím skôr vyrazím, tým skôr budem v karavane. Rozlúčila som sa s kolegami a vybehla do temnej noci, ktorú sem tam ožiaril blesk nasledovaný zahrmením. Neotočila som sa na opätku, pretože som si stále nahovárala, že tá búrka smeruje ďalej od mesta. Vážne to tak vypadalo.

Nesmerovala... Mala som za sebou necelú polovicu cesty, keď sa z neba spustila taká smršť, že ma v sekunde zmáčala do nitky. Konáre z okolitých stromov poletovali vo vetre, ktorý dul tak silno, až som sa bála, že ma zlomí v páse. V hlave som mala v tej chvíli rovnakú búrku aká práve zahalila okolitú temnú krajinu, ktorú v pravidelných intervaloch ožarovalo svetlo. V myšlienkach som bola pri mojej dcérke a prosila všetkých svätých, aby pri mne stáli a nedopustili, že by som ju už nikdy viac neuvidela.

Už len týždeň! Posledný týždeň... a ja objímem svoje dievčatko. Nemôžem tu takto skončiť! Prosím! Lujzička na mňa čaká... Verí, že sa k nej vrátim... Prosím!“ 

Udrel blesk.

Neviem, či to bolo skutočne tak blízko, ale mne sa zdalo, že len zopár desiatok metrov odo mňa. Nepamätám si, že by som niekedy v živote zažila taký strach aký som práve vtedy prežívala. Bežala som na kosť zmáčaná otvoreným priestranstvom, v ktorom boli nepravidelne porozhadzované stromy, ktoré blesky zbožňujú...rovnako ako ľudí. Nie, nebežala som ďalej od búrky, bežala som priamo do jej náručia... tam, kde pred chvíľou udrel blesk.

V záverečných minútach mojej a Katinej práce v záhrade prišiel majiteľ farmy Edward spolu s manželkou, aby si prezreli našu týždennú námahu. Boli nadšení a svojimi slovami chvály nešetrili ani na spoločnej schôdzke so všetkými „anglickými manažérmi“. Myslím, že som si správne domyslela, komu boli hlavne tie slová adresované... Ani nie tak veľmi mne a Kate, ale hlavne Kevinovi, aby si už nikdy viac nedovolil rozhodovať za Edwarda. Nikdy predtým som na schôdzke nevidela jeho manželku, v ten deň tam mala zrejme účel ešte väčšej sily. 

Posledný večer v Seven Stars bol smutno veselý. Za mesiace spoločnej práce som si nesmierne obľúbila šéfkuchára Daniela i druhého kuchára, škóta Joeho. Sympatie boli určite obojstranné, neraz sme sa smiali tak, až sme plakali... v ten večer sme plakali, lebo sme všetci cítili, že sa viac už neuvidíme. Daniel ma dokonca vzal na ruky a išiel zamknúť do kontajnera na odpadky... že ma nikam nepustí. Naozaj ma takmer do toho veľkého smetiaka vopchal :o) Na prácu v tejto reštaurácii mám len krásne spomienky, ak teda nepočítam chvíľku, keď mi Daniel ukázal jeho fretku, ktorá pomaličky obžierala malého zajačika. Vtedy som ho nejaký čas volala Killer.

Na farme to bola trošku komédia. „Anglickí manažéri“ sa so mnou nemohli prísť rozlúčiť, lebo by si pohnevali Kevina, a tak mi niektorí potajomky zastrčili pod dvere karavanu lístok na rozlúčku. Rovnako ma nikto z nich nesmel odviesť v nedeľu skoro ráno na autobusovú zástavku do Ledbury. Našťastie ma zachránil opäť Edward, ktorý dal Jacekovi a Pawielovi kľúče od mikrobusu, aby ma odviezli. Už som si bola istá, že musí mať medzi „anglickými manažérmi“ informátora, ktorý mu hovorí všetko čo uzná za dôležité.

V nedeľu skoro ráno pristavili chalani mikrobus kúsok od „môjho“ karavanu, ktorý mi bol niekoľko mesiacov dočasným domovom. Sedela v ňom i Ruska Kaťa, ktorá chcela ísť s nami aj na zástavku do Ledbury. Teta sa vybehla so mnou rozlúčiť a popriať mi šťastnú cestu. Ona si svoju slobodnú vôľu zachovala, ostatní zostali poslušne v karavanoch... Až na jedného, ktorý čakal pri hlavnej budove, v bezpečnej vzdialenosti od Kevinových očí... i keď si nie som istá, či to celé nesledoval spoza kríčkov. Bol to Wayne... jeden z „anglických manažérov“ a ja som práve pochopila kto bol tým Edwardovým informátorom :o)  Poprial mi šťastnú cestu a tlmočil odkaz od majiteľa farmy, že sa môžem hocikedy vrátiť, on bude veľmi rád, ale mám to riešiť cez Hannah. Do ruky mi vtisol lístok s telefónnym číslom a mailovou adresou.

V Ledbury som sa veľkolepo lúčila s mojimi priateľmi netušiac, že s nimi pobudnem o nejakú chvíľku dlhšie. Prišiel autobus smerujúci do Londýna a s ním vodič, ktorý si odo mňa pýtal lístok, ktorý som nemala. A ja som si to predstavovala ako na Slovensku, že si ho kúpim v autobuse. Nemala som ani potuchy kde sa dal kúpiť lístok v nedeľu skoro ráno... zrejme som na to mala myslieť skôr, ale kedy skôr? Hmm... Moji akční priatelia ihneď rozhodli, že ideme mikrobusom do Worcesteru. Odtiaľ pôjde určite viac autobusov do Londýna a zrejme sa tam niekde bude dať kúpiť lístok. Vyrazili sme... ani som nestihla vodičovi autobusu povedať dovidenia.

Worcester... Autobusovú stanicu sa nám podarilo nájsť v momente ako tam prichádzal autobus smerujúci do Londýna. Z neho sa na mňa uškŕňal ten istý vodič, ktorý si odo mňa  v Ledbury pýtal lístok.

No pekne... Ten pán je snáď vo všetkých autobusoch smerujúcich do Londýna...

Vystúpil z autobusu a natiahol ruku k mojej taške.

„Poďte, odveziem vás! Kam ste zmizli v Ledbury? Chcel som vás už odtiaľ vziať, nejako by sme to vymysleli s tým lístkom,“ usmial sa.

„Ďakujem veľmi pekne, ste milý!“ uľavilo sa mi konečne.

Chvatne som sa lúčila s mojimi priateľmi, ktorí mi povedali, že by ma odviezli tým Edwardovým mikrobusom aj do Londýna keby to bolo nutné. Moji zlatí... Odvtedy som ich už viac nevidela.

V Londýne som vystúpila na autobusovej stanici Victoria, ktorá je v centre mesta. Do odletu som mala ešte dosť času, hoci bolo potrebné dostať sa ešte z Londýna na letisko Stansted. Teta mi povedala, že cesta tam trvá približne hodinku. Zistila som si o koľkej mi tam pôjde autobus, odložila cestovnú tašku do úschovne a zamierila do centra mesta. Londýn je skutočne veľmi krásne mesto, na ktoré nepostačuje pár hodín, aby sme odhalili všetky jeho krásy. Napriek tomu som si asi dvojhodinovú prechádzku mestom vychutnávala do poslednej voľnej minúty, ktorú som mala k dispozícii.

V autobuse smerujúcom z Londýna na letisko Stansted ma po hodine cesty začal pomaličky oblievať studený pot. Hodina a pol... a ja som bola stále v autobuse. Do odletu môjho lietadla na milované Slovensko zostával rovnaký čas. Hodina a pol. Dve hodiny a ja som stále v autobuse. Studený pot sa strieda s vnútornou horúčkou.

Porazí ma tu, ak už konečne nezastavíme! Plačem v duchu. Našťastie moje utrpenie trvalo už iba zhruba päť minút. Konečne sme zastavili na letisku. Rýchlo som schmatla tašku z brucha autobusu, poďakovala šoférovi a náhlila sa do haly.