- 10.03.2017
- 0
- 4186
- 33
- 0
- iamcool.sk
- Blog
- Človek človeku
- Spoveď matky, (záverečná časť) | Michaela Michelová
Spoveď matky, (záverečná časť)

A ty sa nebojíš?? Nieeee... Ten Nebojsa v ženskom tele by o pol hodinu neskôr veľmi rád vzal späť to svoje hrdinské Nieeee. Tak veľmi sa bál.
Najdesivejšie chvíle, ktoré som prežila v Anglicku boli práve predo mnou. Štvrtok večer... V reštaurácii bolo veľmi veľa hostí a ja som jednoducho zmeškala posledný autobus, ktorý chodil niečo po 22:00 hod. Jaj čo by som v tej chvíli dala za Kevinové autíčko, tú haraburdu, ktorá mi tak veľmi všetko uľahčovala. No medzi nami bol vojnový stav a ja som sa ani nepokúšala mávať bielymi zástavami, lebo som tej vojne nerozumela... Ako sa môže človek z jedného dňa na druhý tak veľmi zmeniť? Dovtedy mi nič ani slovíčkom nevysvetlil. Vari som ja Nostradamus, aby som si to vycucala z prsta, alebo krištáľovej gule? Mohla som si len domýšľať a robiť svoje vlastné závery.
Šéfkuchár Daniel mi radil, aby som počkala na čašníka, ktorý by ma odviezol na farmu, keď zavrú podnik. No v ten večer bolo naozaj veľa hostí a vypadalo to tak, že sa im podarí zavrieť najskôr o polnoci. Nuž a mojou veľkou slabosťou celé roky bola práve netrpezlivosť... Radšej budem hodinu a pol kráčať, ako rovnaký čas čakať. Niečo vyše hodiny trvala cesta pešo z Ledbury na farmu Pixley Court cestičkou, ktorou chodilo veľmi málo áut a viedla naprieč krásnou zelenou prírodou.
Nejeden krát som sa ňou vybrala do Ledbury hlavne cez víkend ráno. V reštaurácii som začínala od 10:00 hod. takže som mala dosť času na krásnu rannú prechádzku pred prácou v kuchyni. Zbožňovala som tie chvíľky, zhlboka vdychujúc vôňu prírody, či dozrievajúcich plodov z okolitých fariem. No v noci som ňou dovtedy nikdy nešla, lebo som sa do takej situácie za celý čas nedostala... Až vo štvrtok večer, kedy mi do môjho návratu na Slovensko chýbal posledný týždeň. Meter, ktorý som si poctivo strihala už bol taký maličký. Zostávalo posledných pár dní do chvíle kedy konečne objímem milovanú dcérku.
Z tašky som víťazoslávne vytiahla baterku, ktorú som si väčšinou brala so sebou... pre istotu... a zamávala ňou Danielovi pred nosom. Mám baterku, idem teda pešo na farmu. Poťukal si prstom po čele, čím naznačoval, že mi asi preskočilo.
„Šibe ti? Nebojíš sa?“
„Nieeee... Nebojím!“ nuž, vtedy som sa naozaj nebála.
„Choď sa pozrieť von! Bude asi pršať a vypadá to aj na búrku...“
Hm... Musela som uznať, že to naozaj vypadalo všelijako. Na moment som zaváhala, no nakoniec som si povedala, že čím skôr vyrazím, tým skôr budem v karavane. Rozlúčila som sa s kolegami a vybehla do temnej noci, ktorú sem tam ožiaril blesk nasledovaný zahrmením. Neotočila som sa na opätku, pretože som si stále nahovárala, že tá búrka smeruje ďalej od mesta. Vážne to tak vypadalo.
Nesmerovala... Mala som za sebou necelú polovicu cesty, keď sa z neba spustila taká smršť, že ma v sekunde zmáčala do nitky. Konáre z okolitých stromov poletovali vo vetre, ktorý dul tak silno, až som sa bála, že ma zlomí v páse. V hlave som mala v tej chvíli rovnakú búrku aká práve zahalila okolitú temnú krajinu, ktorú v pravidelných intervaloch ožarovalo svetlo. V myšlienkach som bola pri mojej dcérke a prosila všetkých svätých, aby pri mne stáli a nedopustili, že by som ju už nikdy viac neuvidela.
Už len týždeň! Posledný týždeň... a ja objímem svoje dievčatko. Nemôžem tu takto skončiť! Prosím! Lujzička na mňa čaká... Verí, že sa k nej vrátim... Prosím!“
Udrel blesk.
Neviem, či to bolo skutočne tak blízko, ale mne sa zdalo, že len zopár desiatok metrov odo mňa. Nepamätám si, že by som niekedy v živote zažila taký strach aký som práve vtedy prežívala. Bežala som na kosť zmáčaná otvoreným priestranstvom, v ktorom boli nepravidelne porozhadzované stromy, ktoré blesky zbožňujú...rovnako ako ľudí. Nie, nebežala som ďalej od búrky, bežala som priamo do jej náručia... tam, kde pred chvíľou udrel blesk.

Po prvotných chvíľach hrôzy mi totiž napadlo, že zhruba pol kilometra odo mňa je farma, na ktorej sme sa pred mesiacmi boli s tetou informovať, či nepotrebujú pracovné sily. V pamäti som si vybavila cestičku, ktorá k nej vedie i tú, ktorou sa dostanem k umyvárni, v ktorej som vtedy išla na toaletu. Tam tá umyváreň sa stala práve pre mňa záchranným bodom.
Musím sa tam dostať skôr, ako do mňa šľahne rozzúrená príroda! Bože ochraňuj ma! Prosím!
Bežala som najrýchlejšie ako sa v tom duniacom vetre dalo, no chvíľu som mala pocit, že je to ako súboj s veternými mlynmi. Človek verzus príroda... Nerovný súboj, ale nakoniec mi bolo dopriate dobehnúť, či skôr domordovať sa až k môjmu záchrannému bodu v zdraví, hoci nasiaknutá litrami dažďových kvapiek, drkotajúc zubami od zimy.
Tam v tej umyvárni na cudzej farme som v tú noc strávila približne tri hodiny. Do dažďa by som nevyšla, ani keby nejaký študent prišiel na toaletu a vyháňal by ma. Radšej by som ho zbila, ale von by som nevyšla za žiadnu cenu. Bola mi hrozná zima, ale bolo to oveľa príjemnejšie ako bežať v búrke. Neporovnateľne príjemnejšie... Postupne sa mi podarilo prostredníctvom sušiča na ruky osušiť vlasy i tričko a legíny, ktoré som mala v taške a nosila ich na prezlečenie v kuchyni. Konečne som mohla zo seba zvliecť mokré handry a prestať sa triasť od zimy. Uľavilo sa mi... a konečne som sa dokázala usmiať v zrkadle na tú šibnutú ženskú.
Bože ty si fakt strelená... Už nech si doma na Slovensku, pri svojej milovanej dcérke...
Asi po troch hodinách dážď ustal a ja som už za tú dobu stihla takmer všetko vysušiť do sucha. Som pracovitá... sušič išiel na plné obrátky. Konečne som mohla pokračovať v ceste k môjmu dočasnému domovu. Boli asi tri hodiny ráno, keď som sa s čvachtajúcimi teniskami na ktorých boli nalepené kilogramy hliny z okolitých fariem konečne dopracovala k „môjmu“ karavanu susediacemu s tým Kevinovým, v ktorom svietila sviečka. Nespal... Záves na okne sa pohol. Káčatko sa konečne vrátilo zmordované domov.
Ráno ma čakal posledný deň práce na farme. Napriek tomu, že som bola vyčerpaná po predchádzajúcej noci, niečo z toho zážitku ma doslova preplnilo pokorou a úctou k životu. Zároveň mi to dodalo energiu, ktorá by mi ináč zrejme chýbala. S ruskou študentkou Kaťou sme finišovali s prácou v Edwardovej záhrade. Boli sme naozaj spokojné nie len s prácou, ktorá nám bola dopriata, ale aj s výsledkom, ktorý sa nám podaril v záhrade vyčarovať. Myslím, že to bolo hlavne preto, že sme obe nepostrádali estetické cítenie a mali sme tam aj svätí pokoj od nevyspytateľných očí „anglických manažérov“.
Počas obednej prestávky si ma pred karavanom odchytil Kevin. Nemala som chuť na vojnu, ktorej som nerozumela a nepoznala jej pravidlá. Usmiala som sa na neho síce opatrne, ale s vedomím, že ten muž ma má predsa rád, aj keď sa tá jeho láska odrazu zdeformovala na nenávisť. Rovnako rýchlo sa môže opäť premeniť, nahovárala som si.
„Kedy odchádzaš na Slovensko?“ spýtal sa. Vypadal naozaj veľmi vyčerpane, akoby to on včera bežal uprostred búrky.
„Vo štvrtok... Siedmeho mi letí lietadlo na Slovensko...“ pokorne som odpovedala na jeho otázku.
„Až vo štvrtok??“ vôbec sa mu nepáčilo vedomie, že by ma mal ešte toľko dní vídať.
Osobne by som tiež rada išla domov čo najskôr, ale v Seven Stars bola týždenná výplata vždy v utorok. Pokúšala som sa to vybaviť s manažérom, ale neúspešne.
„Hej. V utorok si ešte pôjdem po výplatu do Seven Stars, v stredu by som chcela ísť do Herefordu kúpiť nejaké darčeky a vo štvrtok večer mi letí lietadlo z Londýna,“ oznamovala som mu svoje plány, ktoré sa ale jemu zjavne vôbec nepozdávali.
„Do pondelka musíš odísť! Potrebujem karavan pre niekoho iného...“
„Kevin môžeš mi vysvetliť čo som ti spravila? Čím som ti ublížila, že si sa tak zmenil?“
„Ja som sa zmenil??? Ty si sa zmenila odkedy prišli tí sk..... í študenti. Všetok voľný čas si už trávila s nimi a na nás si sa celkom vykašlala.“
„Ale veď som vás predsa volala aby ste išli opekať s nami? Prečo ste nešli?“
„S tými k....mi, s tými chudákmi som mal tráviť čas? Neznášam ich...“
„Aha... A preto som ich mala neznášať aj ja? Nič také som ti predsa nesľúbila... A to čo som ti sľúbila som v ničom neporušila, alebo si videl niečo iné?“
V očiach toho muža boli domiešané toľké emócie. Od hnevu, zúfalstva až po bezmocnosť... dalo sa v nich zrazu tak ľahko čítať. Povedal už len:
„Chcem, aby si do pondelka odišla...“ a stratil sa mi za dverami svojho karavanu.
Mohla som urobiť viac pre toho zúfalého muža ako odísť skôr ako som plánovala? „Dobre Kevin... Pokúsim sa."
Obedná prestávka nebola nekonečná, a tak som sa rozbehla za Hannah do kancelárie a poprosila ju, či by mi nemohla pozrieť nejaký skorší let na Slovensko. Našťastie tam bol let v nedeľu večer. Hoci bol o polovicu drahší ako ten štvrtkový, kašľala som už na peniaze. Z nejakého dôvodu mám zrejme odísť už v nedeľu a ja som sa nechcela priečiť osudu...Aspoň uvidím o niekoľko dní skôr svoje dievčatko...
V noci som sa tak veľmi modlila, aby som ju smela ešte uvidieť. Splní sa mi to skôr! jasala som v duchu. Môj meter, ktorý som si strihala sa odrazu skrátil o celé štyri dni, ktoré som už v UK nemala nič zarobiť, len počkať na výplatu v reštaurácii. Nuž čo, večer sa s nimi skúsim dohodnúť, aby mi ju poslali. V konečnom dôsledku ma Kevin takýmto zvláštnym spôsobom ochránil pred tým, aby som zažila teroristické útoky v Londýne, pretože som domov nakoniec necestovala štvrtok 7 júla 2005, ale už v nedeľu 3.7... Na miestach, na ktorých v ten štvrtkový deň vybuchovali bomby som sa v nedeľu nachádzala... Či už na autobusovej stanici, alebo v centre Londýna. Všetko má svoj zmysel :o)
Kevin pre mňa zostal aj naďalej veľkým človekom s veľkými slabosťami. Veď kto z nás ich nemá?