Spoveď matky, (tretia časť)

Na druhý deň mi volali z reštaurácie, aby som prišla na skúšku do práce. Hurá!... jasala som v duchu netušiac, že si nás na skúšku vybrali viacerých. Zistila som to až na mieste, keď som sa už nachádzala v ďalšej anglickej kuchyni. Nevadí, povedala som si... aspoň som dostala šancu predviesť, že sa práce nebojím. Moja teta takú možnosť nedostala, napriek tomu som presvedčená, že by len veľmi ťažko hľadali pracovitejšiu a zodpovednejšiu osobu. Svet, či život nie je vždy najspravodlivejší.

Zo štyroch ľudí vybratých na otestovanie zostali napokon dvaja, z ktorých bolo potrebné vybrať víťaza tohto zápolenia. Prvým bol Ethien, mladý anglický chlapec pôsobiaci teplejším dojmom, druhým bola Slovenka, ktorá sa hrozila myšlienky, že by sa mala čo len o deň dlhšie bezcieľne ponevierať po farme. Život ma sídce neustále učil trpezlivosti, ale v UK som jej nebola schopná, pretože som mala jasné poslanie, ktoré som potrebovala splniť. No úprimne... aké som mala šance stojac vedľa metrosexuálne pôsobiaceho anglického chlapca, keď víťaza má vyberať muž, homosexuál, Angličan?   

Odišla som „domov“ s tým, že mi dajú vedieť ako sa rozhodli. Po príchode na farmu mi Kevin oznámil, že ma tam hľadal Peter, majiteľ motelu Hopton Arms, v ktorom som ešte donedávna zarábala tie vytúžené libry. Vraj sa rozprával s mojou tetou, ktorá mu povedala, že mám už inú prácu... že sa do motela už nevrátim. Nevedela, že som prácu stále nemala, teda presnejšie, že čakám na rozhodnutie. Teraz sa už môžem len hypoteticky zamýšľať nad tým, či by som sa vrátila k Brende do kuchyne, ak by ma Peter zastihol na farme. Či by som tam dokázala koexistovať s osobou, ktorá ma tak odrazu nepotrebovala, lebo som bolestivo zasiahla jej zraniteľné miesto.

Sobota... Zo Seven Stars nevolali! Bol to neskutočne ťažký týždeň. Najťažší, ktorý som tam prežila... Neustále som sa v myšlienkach videla ako balím veci a utekám. Doma na Slovensku bola moja maličká dcérka a ja som sa ponevierala v cudzej krajine bez práce. S tetou sme v ten deň prešli pešo všetky okolité farmy, či sa na nás neusmeje šťastie. Neusmialo... Na farmách zatiaľ nikoho nepotrebovali, bolo príliš skoro. Večer som opäť v hlave spriadala plány na útek, i keď tá silnejšia časť mňa samotnej do ticha karavanu občas vykríkla, že to nesmiem vzdať... že trpezlivosť ruže prináša.

Nedeľa ráno... Po líci mi steká slza úľavy. Volali, že mám prísť poobede do práce. Nakoniec nás zamestnali oboch, mňa aj Ethiena. Vraj to bol neľútostný boj medzi šéfkuchárom a manažérom, ktorí sa nevedeli dohodnúť na víťazovi. Manažér samozrejme trval na Ethienovi, šéfkuchár Daniel chcel rozhodne mňa. Nebolo inej cesty ako nás zamestnať oboch, keďže ani jeden nechcel ustúpiť. Takže vďaka tvrdohlavosti šéfkuchára, ktorý bol presvedčený, že má právo si sám vybrať pomocnú silu sa mohli skončiť pre mňa najnáročnejšie dni v Anglicku.

Nová práca mi v plnom rozsahu predviedla príslovečnú odmeranosť a chlad Angličanov. Som bezprostredný človek, ktorý veľmi rýchlo nadväzuje priateľstvá, ale v Seven Stars to takto nefungovalo. No s odstupom času som zistila, že to bola len akási ich ochranná bariéra, ktorou sa chránili pred všetkým cudzím čo nepoznali... Neotvárali srdcia na počkanie, o to mocnejšie si dokázali človeka zamilovať, keď ho dobre spoznali. Nakoniec v mojom prípade mali na to dosť času, lebo som v tejto najobľúbenejšej reštaurácii v meste pracovala do posledných dní, ktoré som v UK prežila.   

Napriek tomu, že som už prácu mala, nepostačovalo mi to. Ja som predsa prišla na štyri mesiace drieť, tvrdo pracovať, aby som zarobila potrebné množstvo peňazí. Robiť 30- 40 hodín týždenne bolo pre mňa pramálo... bolo tam priveľa času na sedenie pod košatým stromom, pri ktorom som myslela na domov, rodinu, dcérku. V jedno voľné sobotné doobedie, keď som už mala za sebou prvý mesiac svojej 4-mesačnej púte v Anglicku, som sedela v tráve neďaleko od priestoru, na ktorom boli pristavené karavany, no dostatočne ďaleko od zvedavých očí. Chcela som mať chvíľku pre seba vychutnávajúc si jarné slnečné lúče, pozorujúc prírodu naokolo a zároveň sa učiac anglické slovíčka zo slovníka. Takto zahalenú v lone prírody ma tam objavil starší pán, ktorého som dovtedy nepoznala. Pristavil sa a ja som sa na neho usmiala tak, ako sa to dá hádam len v prírode. Čisto, od srdca... ako keď stretnete človeka, ktorý si rovnako ako vy prišiel vychutnať  krásy našej planéty.

Rozprávali sme sa o všetkom možnom, no začali sme samozrejme obdivom tej prekrásnej zelenej krajiny. Pýtal sa ma odkiaľ som a bol veľmi nadšený tým, že mám pri sebe anglický slovník, z ktorého sa poctivo učím jeho rodný jazyk. Keďže som bezprostredný človek a ten starší pán bol zvedavý, vyrozprávala som mu o sebe všeličo čo som bola schopná svojou angličtinou vyrozprávať. V tej chvíli som nemala ani tušenia, že tento milý, usmievavý pán sa stane mojim tajným anjelom, ktorý nado mnou rozprestrie svoje ochranné krídla.

Bol to totiž sám majiteľ farmy Pixley Court, ktorému patrili obrovské lány tej prekrásnej prírody, ktorú sme tak nadšene ospevovali. Kusy zeleného Herefordshire, ktoré láskali moje oči. Bol to veľký Edward osobne... Na spoločnej fotke stojí úplne vpravo.