Spoveď matky, (tretia časť)

Blížiace sa kurzy
LinkedIn pre profesionálov
06.02.18, Bratislava
Martina Vyskočová
Týždeň Rovnováhy na objavuj.com
Individuálne, Online kurz
Martin Lajprík
Kurz: "SKVELÝ OBCHODNÍK | obchodné zručnosti a psychológia predaja"
Individuálne, Bratislava
Dr. marek Horňanský, mba.
Ledbury, knižnica umiestnená vo veži s hodinami. Reštaurácia Seven Stars je takmer oproti cez ulicu.

Najnáročnejší týždeň v Anglicku, ktorý poriadne otestoval moju psychiku i trpezlivosť bol práve predo mnou. Ničnerobenie v karavane ma desilo. Vysávalo zo mňa všetku radosť zo života, lebo som neplnila poslanie, s ktorým som do Anglicka išla. Brenda mi totiž na druhý deň opäť telefonicky oznámila, že ma nebude potrebovať a ja som si už bola istá, že nie je viac dôvod čakať a dúfať, že sa to na ďalší deň zmení. Našťastie tu bol Kevin, ktorý sa ma na farme takpovediac ujal a navrhol mi, že by bolo dobré ísť do približne osem kilometrov vzdialeného mesta Ledbury a navštíviť Job centrum, v ktorom zistíme, kde v okolí hľadajú pracovné sily. Viac mi nebolo treba hovoriť, keď je to potrebné viem byť veľmi akčná a ísť si tvrdohlavo za svojim. Ledva mi to stačil dopovedať už som bola vychystaná na cestu do mesta.

 

LEDBURY... Po pár minútach cesty autobusom som ho uvidela a musím priznať, že neraz nostalgicky spomínam na toto historické mestečko, ktoré mi prirástlo k srdcu. Na park, v ktorom som neraz sedela pod košatým stromom a v myšlienkach sa túlala po Slovensku. Na knižnicu, ktorá bola pre mňa milosrdným bodom, prostredníctvom ktorého som sa spájala so svojou rodinou. Bola súčasťou veže s hodinami... Zaregistrovala som sa v nej, pretože tam mali internet a ja som zadarmo mohla písať rodine a priateľom. Boli to pre mňa sviatky, na ktoré som sa vždy veľmi tešila, lebo mi moja skvelá sestra písala o Lujzičke. O mojom milovanom dievčatku, ktorému tiež život „doprial“, aby v tak útlom veku zosilnela a pochopila, že vie byť občas aj nemilosrdný.

 

Presne si pamätám na uličky, ktoré boli po oboch stranách obrastené stavbami, ktoré nepatrili do 21. storočia. Tie budovy tam určite stáli a stoja niekoľko storočí. Job centrum, ku ktorému sme s Kevinom zamierili bolo v tesnej blízkosti môjho milosrdného bodu - knižnice. Prostredníctvom elektronických zariadení, ktorých tam bolo niekoľko sme veľmi rýchlo zistili, aké podniky v meste hľadajú pracovné sily. Mňa zaujali dve... teda presnejšie jedna, no druhú som si vybrala do zálohy. V oboch prípadoch išlo o pomocnú silu v kuchyni a obe tieto reštaurácie sa nachádzali hneď na druhej strane ulice. Čiže sme nestrácali čas a išli rovno do tej, o ktorej mi Kevin stihol povedať, že je najobľúbenejšia a teda aj najnavštevovanejšia v meste. Presne v nej som chcela pracovať. Nič iné som si nepripúšťala, aj keď...  

 

SEVEN STARS... Áno to je názov reštaurácie, v ktorej som si zaumienila pracovať. To, že to nebude zrejme také jednoduché som pochopila počas rozhovoru s manažérom podniku. Nepracovali tam takmer žiadni cudzinci, bola vyslovene anglická ak nepočítame škótskeho kuchára a „poľsko-anglickú“ čašníčku. Ďalším bonbónikom bolo, že manažér bol homosexuál a vyberal si do týmu ľudí s podobnou úchylkou. Ja som bola priveľmi heterosexuálna a priveľmi žena. No v momente ako vytiahol dosť veľký zoznam, na ktorom mal vypísané mená záujemcov o post pomocného kuchára, ku ktorým som práve pribudla ja, oči mi vypleštene pozerali na meno, ktoré sa nachádzalo asi o päť riadkov nad mojim. Teta...

 

Ach jaj! Teta, ktorej som bola veľmi vďačná za to, že ma zobrala so sebou do Anglicka, teta ktorá pre mňa v cudzom prostredí bola celou rodinou... a musím napísať, že moje puto k nej prostredníctvom tohto životného úseku veľmi zosilnelo... tá teta sa práve v tomto momente stala mojou súperkou. Hoci ona chodila naďalej upratovať do Hoptonu, určite s tou prácou nebola spokojná, rovnako s malým počtom hodín, ktoré jej Brenda dopriala.    

 

Preskočila som očami na Kevina. Všimol si to isté čo ja a potom ako manažér reštaurácie niekam odbehol mi vysvetlil, že sa tím nemám zaťažovať a trápiť. Že je prirodzené, ak si chceme obe nájsť nejakú dobrú prácu, a ak sa toho miesta vzdám v prospech nej, tak si absolútne nemôžem byť istá, že by si z toho veľkého zoznamu záujemcov vybrali práve ju. Opäť raz mal pravdu a ja som začala znova bojovať o prácu, ktorú som súrne potrebovala. Nie... nechcela som viac bezmocne vylihovať v karavane. Urobila som všetko pre to, aby som zanechala po sebe dobrý dojem, ostatné už bolo v rukách božích.                                                                                                                                                                                                                                                               

Sledujte online televíziu naplno.tv

Sledujte online televíziu naplno.tv

Reštaurácia Seven Stars

Na druhý deň mi volali z reštaurácie, aby som prišla na skúšku do práce. Hurá!... jasala som v duchu netušiac, že si nás na skúšku vybrali viacerých. Zistila som to až na mieste, keď som sa už nachádzala v ďalšej anglickej kuchyni. Nevadí, povedala som si... aspoň som dostala šancu predviesť, že sa práce nebojím. Moja teta takú možnosť nedostala, napriek tomu som presvedčená, že by len veľmi ťažko hľadali pracovitejšiu a zodpovednejšiu osobu. Svet, či život nie je vždy najspravodlivejší.

 

Zo štyroch ľudí vybratých na otestovanie zostali napokon dvaja, z ktorých bolo potrebné vybrať víťaza tohto zápolenia. Prvým bol Ethien, mladý anglický chlapec pôsobiaci teplejším dojmom, druhým bola Slovenka, ktorá sa hrozila myšlienky, že by sa mala čo len o deň dlhšie bezcieľne ponevierať po farme. Život ma sídce neustále učil trpezlivosti, ale v UK som jej nebola schopná, pretože som mala jasné poslanie, ktoré som potrebovala splniť. No úprimne... aké som mala šance stojac vedľa metrosexuálne pôsobiaceho anglického chlapca, keď víťaza má vyberať muž, homosexuál, Angličan?   

 

Odišla som „domov“ s tým, že mi dajú vedieť ako sa rozhodli. Po príchode na farmu mi Kevin oznámil, že ma tam hľadal Peter, majiteľ motelu Hopton Arms, v ktorom som ešte donedávna zarábala tie vytúžené libry. Vraj sa rozprával s mojou tetou, ktorá mu povedala, že mám už inú prácu... že sa do motela už nevrátim. Nevedela, že som prácu stále nemala, teda presnejšie, že čakám na rozhodnutie. Teraz sa už môžem len hypoteticky zamýšľať nad tým, či by som sa vrátila k Brende do kuchyne, ak by ma Peter zastihol na farme. Či by som tam dokázala koexistovať s osobou, ktorá ma tak odrazu nepotrebovala, lebo som bolestivo zasiahla jej zraniteľné miesto.

 

Sobota... Zo Seven Stars nevolali! Bol to neskutočne ťažký týždeň. Najťažší, ktorý som tam prežila... Neustále som sa v myšlienkach videla ako balím veci a utekám. Doma na Slovensku bola moja maličká dcérka a ja som sa ponevierala v cudzej krajine bez práce. S tetou sme v ten deň prešli pešo všetky okolité farmy, či sa na nás neusmeje šťastie. Neusmialo... Na farmách zatiaľ nikoho nepotrebovali, bolo príliš skoro. Večer som opäť v hlave spriadala plány na útek, i keď tá silnejšia časť mňa samotnej do ticha karavanu občas vykríkla, že to nesmiem vzdať... že trpezlivosť ruže prináša.

 

Nedeľa ráno... Po líci mi steká slza úľavy. Volali, že mám prísť poobede do práce. Nakoniec nás zamestnali oboch, mňa aj Ethiena. Vraj to bol neľútostný boj medzi šéfkuchárom a manažérom, ktorí sa nevedeli dohodnúť na víťazovi. Manažér samozrejme trval na Ethienovi, šéfkuchár Daniel chcel rozhodne mňa. Nebolo inej cesty ako nás zamestnať oboch, keďže ani jeden nechcel ustúpiť. Takže vďaka tvrdohlavosti šéfkuchára, ktorý bol presvedčený, že má právo si sám vybrať pomocnú silu sa mohli skončiť pre mňa najnáročnejšie dni v Anglicku.

 

Nová práca mi v plnom rozsahu predviedla príslovečnú odmeranosť a chlad Angličanov. Som bezprostredný človek, ktorý veľmi rýchlo nadväzuje priateľstvá, ale v Seven Stars to takto nefungovalo. No s odstupom času som zistila, že to bola len akási ich ochranná bariéra, ktorou sa chránili pred všetkým cudzím čo nepoznali... Neotvárali srdcia na počkanie, o to mocnejšie si dokázali človeka zamilovať, keď ho dobre spoznali. Nakoniec v mojom prípade mali na to dosť času, lebo som v tejto najobľúbenejšej reštaurácii v meste pracovala do posledných dní, ktoré som v UK prežila.   

 

Napriek tomu, že som už prácu mala, nepostačovalo mi to. Ja som predsa prišla na štyri mesiace drieť, tvrdo pracovať, aby som zarobila potrebné množstvo peňazí. Robiť 30- 40 hodín týždenne bolo pre mňa pramálo... bolo tam priveľa času na sedenie pod košatým stromom, pri ktorom som myslela na domov, rodinu, dcérku. V jedno voľné sobotné doobedie, keď som už mala za sebou prvý mesiac svojej 4-mesačnej púte v Anglicku, som sedela v tráve neďaleko od priestoru, na ktorom boli pristavené karavany, no dostatočne ďaleko od zvedavých očí. Chcela som mať chvíľku pre seba vychutnávajúc si jarné slnečné lúče, pozorujúc prírodu naokolo a zároveň sa učiac anglické slovíčka zo slovníka. Takto zahalenú v lone prírody ma tam objavil starší pán, ktorého som dovtedy nepoznala. Pristavil sa a ja som sa na neho usmiala tak, ako sa to dá hádam len v prírode. Čisto, od srdca... ako keď stretnete človeka, ktorý si rovnako ako vy prišiel vychutnať  krásy našej planéty.

 

Rozprávali sme sa o všetkom možnom, no začali sme samozrejme obdivom tej prekrásnej zelenej krajiny. Pýtal sa ma odkiaľ som a bol veľmi nadšený tým, že mám pri sebe anglický slovník, z ktorého sa poctivo učím jeho rodný jazyk. Keďže som bezprostredný človek a ten starší pán bol zvedavý, vyrozprávala som mu o sebe všeličo čo som bola schopná svojou angličtinou vyrozprávať. V tej chvíli som nemala ani tušenia, že tento milý, usmievavý pán sa stane mojim tajným anjelom, ktorý nado mnou rozprestrie svoje ochranné krídla.

 

Bol to totiž sám majiteľ farmy Pixley Court, ktorému patrili obrovské lány tej prekrásnej prírody, ktorú sme tak nadšene ospevovali. Kusy zeleného Herefordshire, ktoré láskali moje oči. Bol to veľký Edward osobne... Na spoločnej fotke stojí úplne vpravo.

MLSAJTE ZDRAVO! SUŠENÉ MÄSO, SUŠENÉ RYBY A MORSKÉ PLODY SÚ ZDRAVÉ POTRAVINY.​

MLSAJTE ZDRAVO! SUŠENÉ MÄSO, SUŠENÉ RYBY A MORSKÉ PLODY SÚ ZDRAVÉ POTRAVINY.

Majiteľ farmy Edward prvý sprava v hornom rade

Tajní anjeli môžu mať veľkú moc... Ten môj sa postaral o to, že sa ako mávnutím čarovného prútika našla práca na farme aj pre mňa (teta na farme už pracovala). Oznámil mi to Kevin v pondelok ráno, hneď po porade, ktorú mávali manažéri s majiteľom Edwardom. Bolo nutné rozhodnúť sa čo najskôr ako ďalej... Kevin mi radil odísť z reštaurácie, lebo na farme by som si zarobila oveľa viac. To bola pravda, ale ja som už kalkulovala. Za tie približne dva týždne som si už dokázala v Seven Stars vybudovať celom pekné, ľudské vzťahy... mali ma tam radi a ja som mala rada ich. Najmä so šéfkuchárom Danielom sme si veľmi dobre rozumeli, dopĺňali sa nie len pracovne, ale aj humorom. Dokonca ma začal oslovovať „šéfe“ ako prirodzenú autoritu :o)

 

V reštaurácii mi vo všetkom vyšli v ústrety. Pracovná doba na farme bola od pondelka do piatka, od 8h do 17h s hodinovou obednou prestávkou. V kuchyni som mala pracovať celé víkendy, čiže soboty a nedele, plus v týždni utorok, štvrtok a piatok od 18 do 22. Bolo to 70 hodín týždenne! Jediné voľno, ktoré sa tam nachádzalo, ak teda nepočítame noci, kedy má človek prirodzene spať bolo v pondelok a stredu od 17 hodiny. Zvládnem to? Pýtala som sa sama seba... Upokojovala som sa myšlienkou, že to potrvá len tri mesiace a potom celý ten kolotoč skončí. Budem mať v ponožke prostriedky na vyslobodenie a vrátim sa tam, kde zostal kus môjho srdca.

 

Jemné problémy som mala v týždni s presunmi z farmy do Ledbury. Mala som tam veľmi málo času na to, aby som sa po práci v prírode stihla poumývať, prezliecť  a utekať na zástavku autobusu. Stíhala som to s odretými ušami a vyplazeným jazykom. Našťastie tu bol opäť Kevin, ktorý jedného dňa prišiel na farmu s autom, ktoré mi dal k dispozícii. Bol to taký starší šrot, ktoré sa v UK predávajú za pár drobných, ale mne neskutočne pomohol. Veľmi rýchlo som sa naučila jazdiť po opačnej strane cesty, i keď moja pravá ruka si to odniesla nejedným úderom, keď som ňou hľadala riadiacu páku a namiesto toho som narazila do dverí auta. Na cestách som sa držala pre mňa základného pravidla: Vždy musíš sedieť v aute pri stredovej čiare! Išlo to :o) ... celé obdobie som to zvládla bez akejkoľvek kolízie, no jeden nepríjemný zážitok som predsa len mala.

 

Kevin ma nezabudol upozorniť, že si mám dávať pozor, aby som nebola účastníkom nejakej nehody, pretože odmietol platiť poistku. Antisystémový človek :o) ... Bola som opatrná, no jedného dňa ako som tak letela z farmy do mesta som si zabudla zapnúť pás. Neušlo to očiam jedného pozorného policajta, ktorý sa následne vybral autom za mnou až na parkovisko v centre Ledbury. V momente ako som si všimla, že ide za mnou mi stuhla všetka krv v žilách. Pás! Zabudla som si zapnúť pás! Hučalo mi v hlave. Čo teraz? Nebude odo mňa chcieť techničák a podobné hlúposti? Ja som nič nemala okrem vyplašenej bytosti a tej haraburdy, v ktorej som sedela... ktorá mi tak veľmi pomáhala. Výraz uniformovaného pána bol prísny. Veľmi prísny! Rukou ukázal na môj odopnutý pás:

 

„Kam sa tak ponáhľate slečna, že ste si nestihli ani zapnúť pás?“ 

Kajúcne som na neho zamrkala veľkými očami. 

„Do práce. Prepáčte, vôbec som si to neuvedomila... budem si dávať na to pozor,“ pokúsila som sa o chabý úsmev.

„Kde pracujete?“ zaujímal sa. Pravdepodobne si myslel, že som jedným z tých cudzincov, ktorí pracujú všade po farmách a vypadalo to tak, že ich nemal veľmi v láske.     

„V reštaurácii Seven Stars,“ úprimne som odpovedala na jeho zvláštnu otázku. 

„Aha,“ prísne črty sa mu trošku uvoľnili. Najlepšia reštaurácia v meste robila divy. „Odkiaľ pochádzate?“   

Ďalšia čudná otázka od policajta, ale určite mi viac vyhovovala, ako keby si odo mňa pýtal doklady od vozidla. 

„Zo Slovenska...“ vypustila som z úst názov krajiny, ktorú milujem. 

Tvár toho človeka sa rozžiarila v úsmeve. Bolo evidentné, že má Slovákov z nejakého dôvodu veľmi rád... všeobecne som sa s tým stretávala v Anglicku. Náš národ i našu krajinu tam majú ľudia radi, naopak majú veľkú averziu voči Poliakom. Keby som v tej chvíli povedala, že som z Poľska, skončilo by sa to prinajlepšom pokutou. 

„Zo Slovenska,“ zopakoval po mne „tak choďte teda do práce, ale dávajte si už pozor na ten pás.“

 

Zo srdca mi práve padol obrovský kameň. Žiarivo som sa na neho usmiala, poďakovala, zamkla haraburdu a utekala do práce. Šup, šup, aby som to na osemnástu stihla :o) ... Taká šťastná som bola, že som SLOVENKA.

 

Pokračovanie v ďalšom  článku...

 

Tu si môžete prečítač prvú časť článku Spoveď matky.

Tu si môžete prečítač druhú časť článku Spoveď matky, (druhá časť).

 

Kto je Michaela Michelová? Pozrite si video vizitku: Michaela Michelová - blogerka a autorka 5-tich najčítanejších článkov na iamcool.sk v roku 2016

20
Super článok
20
0
0
Nič moc
O autorovi
Michaela Michelová Michaela Michelová
Narodila som sa s divokou krvou v žilách... Celé roky som si myslela, že ma nikto nedokáže skrotiť... až som si jedného krásneho dňa uvedomila, že som skrotila sama seba :)
Komentáre

Nie ste prihlásený.

Ak chcete pridať komentár, vpíšte svoje prihlasovacie údaje. Systém Vás automaticky prihlási. Ak nemáte konto na iamcool.sk, urobte si krátku registráciu

Blížiace sa kurzy
Najnovšie komentáre
Najčítanejšie články
Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Zatvoriť