Spoveď matky, (tretia časť)

Najnáročnejší týždeň v Anglicku, ktorý poriadne otestoval moju psychiku i trpezlivosť bol práve predo mnou. Ničnerobenie v karavane ma desilo. Vysávalo zo mňa všetku radosť zo života, lebo som neplnila poslanie, s ktorým som do Anglicka išla. Brenda mi totiž na druhý deň opäť telefonicky oznámila, že ma nebude potrebovať a ja som si už bola istá, že nie je viac dôvod čakať a dúfať, že sa to na ďalší deň zmení. Našťastie tu bol Kevin, ktorý sa ma na farme takpovediac ujal a navrhol mi, že by bolo dobré ísť do približne osem kilometrov vzdialeného mesta Ledbury a navštíviť Job centrum, v ktorom zistíme, kde v okolí hľadajú pracovné sily. Viac mi nebolo treba hovoriť, keď je to potrebné viem byť veľmi akčná a ísť si tvrdohlavo za svojim. Ledva mi to stačil dopovedať už som bola vychystaná na cestu do mesta.

LEDBURY... Po pár minútach cesty autobusom som ho uvidela a musím priznať, že neraz nostalgicky spomínam na toto historické mestečko, ktoré mi prirástlo k srdcu. Na park, v ktorom som neraz sedela pod košatým stromom a v myšlienkach sa túlala po Slovensku. Na knižnicu, ktorá bola pre mňa milosrdným bodom, prostredníctvom ktorého som sa spájala so svojou rodinou. Bola súčasťou veže s hodinami... Zaregistrovala som sa v nej, pretože tam mali internet a ja som zadarmo mohla písať rodine a priateľom. Boli to pre mňa sviatky, na ktoré som sa vždy veľmi tešila, lebo mi moja skvelá sestra písala o Lujzičke. O mojom milovanom dievčatku, ktorému tiež život „doprial“, aby v tak útlom veku zosilnela a pochopila, že vie byť občas aj nemilosrdný.

Presne si pamätám na uličky, ktoré boli po oboch stranách obrastené stavbami, ktoré nepatrili do 21. storočia. Tie budovy tam určite stáli a stoja niekoľko storočí. Job centrum, ku ktorému sme s Kevinom zamierili bolo v tesnej blízkosti môjho milosrdného bodu - knižnice. Prostredníctvom elektronických zariadení, ktorých tam bolo niekoľko sme veľmi rýchlo zistili, aké podniky v meste hľadajú pracovné sily. Mňa zaujali dve... teda presnejšie jedna, no druhú som si vybrala do zálohy. V oboch prípadoch išlo o pomocnú silu v kuchyni a obe tieto reštaurácie sa nachádzali hneď na druhej strane ulice. Čiže sme nestrácali čas a išli rovno do tej, o ktorej mi Kevin stihol povedať, že je najobľúbenejšia a teda aj najnavštevovanejšia v meste. Presne v nej som chcela pracovať. Nič iné som si nepripúšťala, aj keď...  

SEVEN STARS... Áno to je názov reštaurácie, v ktorej som si zaumienila pracovať. To, že to nebude zrejme také jednoduché som pochopila počas rozhovoru s manažérom podniku. Nepracovali tam takmer žiadni cudzinci, bola vyslovene anglická ak nepočítame škótskeho kuchára a „poľsko-anglickú“ čašníčku. Ďalším bonbónikom bolo, že manažér bol homosexuál a vyberal si do týmu ľudí s podobnou úchylkou. Ja som bola priveľmi heterosexuálna a priveľmi žena. No v momente ako vytiahol dosť veľký zoznam, na ktorom mal vypísané mená záujemcov o post pomocného kuchára, ku ktorým som práve pribudla ja, oči mi vypleštene pozerali na meno, ktoré sa nachádzalo asi o päť riadkov nad mojim. Teta...

Ach jaj! Teta, ktorej som bola veľmi vďačná za to, že ma zobrala so sebou do Anglicka, teta ktorá pre mňa v cudzom prostredí bola celou rodinou... a musím napísať, že moje puto k nej prostredníctvom tohto životného úseku veľmi zosilnelo... tá teta sa práve v tomto momente stala mojou súperkou. Hoci ona chodila naďalej upratovať do Hoptonu, určite s tou prácou nebola spokojná, rovnako s malým počtom hodín, ktoré jej Brenda dopriala.    

Preskočila som očami na Kevina. Všimol si to isté čo ja a potom ako manažér reštaurácie niekam odbehol mi vysvetlil, že sa tím nemám zaťažovať a trápiť. Že je prirodzené, ak si chceme obe nájsť nejakú dobrú prácu, a ak sa toho miesta vzdám v prospech nej, tak si absolútne nemôžem byť istá, že by si z toho veľkého zoznamu záujemcov vybrali práve ju. Opäť raz mal pravdu a ja som začala znova bojovať o prácu, ktorú som súrne potrebovala. Nie... nechcela som viac bezmocne vylihovať v karavane. Urobila som všetko pre to, aby som zanechala po sebe dobrý dojem, ostatné už bolo v rukách božích.                                                                                                                                                                                                                                                               

Tajní anjeli môžu mať veľkú moc... Ten môj sa postaral o to, že sa ako mávnutím čarovného prútika našla práca na farme aj pre mňa (teta na farme už pracovala). Oznámil mi to Kevin v pondelok ráno, hneď po porade, ktorú mávali manažéri s majiteľom Edwardom. Bolo nutné rozhodnúť sa čo najskôr ako ďalej... Kevin mi radil odísť z reštaurácie, lebo na farme by som si zarobila oveľa viac. To bola pravda, ale ja som už kalkulovala. Za tie približne dva týždne som si už dokázala v Seven Stars vybudovať celom pekné, ľudské vzťahy... mali ma tam radi a ja som mala rada ich. Najmä so šéfkuchárom Danielom sme si veľmi dobre rozumeli, dopĺňali sa nie len pracovne, ale aj humorom. Dokonca ma začal oslovovať „šéfe“ ako prirodzenú autoritu :o)

V reštaurácii mi vo všetkom vyšli v ústrety. Pracovná doba na farme bola od pondelka do piatka, od 8h do 17h s hodinovou obednou prestávkou. V kuchyni som mala pracovať celé víkendy, čiže soboty a nedele, plus v týždni utorok, štvrtok a piatok od 18 do 22. Bolo to 70 hodín týždenne! Jediné voľno, ktoré sa tam nachádzalo, ak teda nepočítame noci, kedy má človek prirodzene spať bolo v pondelok a stredu od 17 hodiny. Zvládnem to? Pýtala som sa sama seba... Upokojovala som sa myšlienkou, že to potrvá len tri mesiace a potom celý ten kolotoč skončí. Budem mať v ponožke prostriedky na vyslobodenie a vrátim sa tam, kde zostal kus môjho srdca.

Jemné problémy som mala v týždni s presunmi z farmy do Ledbury. Mala som tam veľmi málo času na to, aby som sa po práci v prírode stihla poumývať, prezliecť  a utekať na zástavku autobusu. Stíhala som to s odretými ušami a vyplazeným jazykom. Našťastie tu bol opäť Kevin, ktorý jedného dňa prišiel na farmu s autom, ktoré mi dal k dispozícii. Bol to taký starší šrot, ktoré sa v UK predávajú za pár drobných, ale mne neskutočne pomohol. Veľmi rýchlo som sa naučila jazdiť po opačnej strane cesty, i keď moja pravá ruka si to odniesla nejedným úderom, keď som ňou hľadala riadiacu páku a namiesto toho som narazila do dverí auta. Na cestách som sa držala pre mňa základného pravidla: Vždy musíš sedieť v aute pri stredovej čiare! Išlo to :o) ... celé obdobie som to zvládla bez akejkoľvek kolízie, no jeden nepríjemný zážitok som predsa len mala.

Kevin ma nezabudol upozorniť, že si mám dávať pozor, aby som nebola účastníkom nejakej nehody, pretože odmietol platiť poistku. Antisystémový človek :o) ... Bola som opatrná, no jedného dňa ako som tak letela z farmy do mesta som si zabudla zapnúť pás. Neušlo to očiam jedného pozorného policajta, ktorý sa následne vybral autom za mnou až na parkovisko v centre Ledbury. V momente ako som si všimla, že ide za mnou mi stuhla všetka krv v žilách. Pás! Zabudla som si zapnúť pás! Hučalo mi v hlave. Čo teraz? Nebude odo mňa chcieť techničák a podobné hlúposti? Ja som nič nemala okrem vyplašenej bytosti a tej haraburdy, v ktorej som sedela... ktorá mi tak veľmi pomáhala. Výraz uniformovaného pána bol prísny. Veľmi prísny! Rukou ukázal na môj odopnutý pás:

„Kam sa tak ponáhľate slečna, že ste si nestihli ani zapnúť pás?“ 

Kajúcne som na neho zamrkala veľkými očami. 

„Do práce. Prepáčte, vôbec som si to neuvedomila... budem si dávať na to pozor,“ pokúsila som sa o chabý úsmev.

„Kde pracujete?“ zaujímal sa. Pravdepodobne si myslel, že som jedným z tých cudzincov, ktorí pracujú všade po farmách a vypadalo to tak, že ich nemal veľmi v láske.     

„V reštaurácii Seven Stars,“ úprimne som odpovedala na jeho zvláštnu otázku. 

„Aha,“ prísne črty sa mu trošku uvoľnili. Najlepšia reštaurácia v meste robila divy. „Odkiaľ pochádzate?“   

Ďalšia čudná otázka od policajta, ale určite mi viac vyhovovala, ako keby si odo mňa pýtal doklady od vozidla. 

„Zo Slovenska...“ vypustila som z úst názov krajiny, ktorú milujem. 

Tvár toho človeka sa rozžiarila v úsmeve. Bolo evidentné, že má Slovákov z nejakého dôvodu veľmi rád... všeobecne som sa s tým stretávala v Anglicku. Náš národ i našu krajinu tam majú ľudia radi, naopak majú veľkú averziu voči Poliakom. Keby som v tej chvíli povedala, že som z Poľska, skončilo by sa to prinajlepšom pokutou. 

„Zo Slovenska,“ zopakoval po mne „tak choďte teda do práce, ale dávajte si už pozor na ten pás.“

Zo srdca mi práve padol obrovský kameň. Žiarivo som sa na neho usmiala, poďakovala, zamkla haraburdu a utekala do práce. Šup, šup, aby som to na osemnástu stihla :o) ... Taká šťastná som bola, že som SLOVENKA.

Pokračovanie v ďalšom  článku...