Spoveď matky, (štvrtá časť)

Láska a nenávisť... Aká tenká vie byť hranica medzi týmito dvoma emóciami som sa mala možnosť presvedčiť na vlastnej koži v posledné dni pobytu v Anglicku. Na moment ma i šokovalo, že až takto veľmi sa to dá, že nie sú hranice, kde by si človek povedal:

„Stačilo, veď už som na posmech aj sám sebe!“...

No ešte pred tým ako vám ponúknem túto skúsenosť z UK, chcela by som aspoň v stručnosti opísať prácu na farme a môj vzťah k nej. 

FARMA... Prácu v prírode som si doslova vychutnávala, napriek tomu, že prvý týždeň nebol úplne najružovejší. Sadili sme maliny, a keďže mali „anglickí manažéri“ potrebu porovnávať sa a dokazovať si kto rýchlejšie vyhĺbi jamy na sadenice v riadku, mali sme s tetou čo robiť, aby sme za nimi veľmi nezaostávali. Našou úlohou bolo vložiť sadenicu do jamy a pozatláčať zeminu tak, aby bola malina naozaj zasadená. Ak za ňu následne pán kontrolór – manažér silnejšie zatiahol, nesmela mu zostať visieť v ruke.

Našťastie táto drina trvala len prvý týždeň mojej práce na farme. Nasledovali činnosti, ktoré ma naozaj bavili, ak teda nebudem počítať občasné plenie buriny. Veľmi rada som zavíjala maliny o ponaťahované siete... Bola to činnosť, ktorú som robila asi najčastejšie a za ktorú ma osobne pochválil majiteľ farmy Edward. Každý sa vždy veľmi potešil, keď bol pochválený na spoločnom stretnutí, ktoré sa konalo na konci týždňa - teda v piatok po práci. Okrem zavíjania malín ma doslova nadchla ešte jedna práca, ktorú mi v jeden týždeň daroval môj tajný anjel... Bola podľa mňa naozaj za odmenu, pretože to by som dokázala robiť aj zadarmo :o) Pridelil ma k jednému z manažérov a na otvorených, terénnych autíčkach sme lietali tou prekrásnou zelenou prírodou a kontrolovali, či medzi riadkami ríbezlí, čučoriedok, černíc náhodou nevyrastajú mladé stromčeky. Bolo ich potrebné odstrániť, aby sa potom pri zbere o ne nezasekol stroj. Vychutnávala som si to lietanie autíčkom v prírode, vietor vo vlasoch, slnečné lúče na pokožke... Doslova som sa zamilovala do práce  na farme, kde som videla prírodu, rastliny, ktoré som zasadila rásť i rodiť plody. Dokázala by som na farme pracovať celé roky.. :o) 

Nuž a teraz naspäť k láske a nenávisti. Ten, kto pozorne čítal moje predchádzajúce časti určite vie meno muža, ktorý mi tak nezištne pomáhal hlavne v začiatkoch môjho pobytu v Anglicku. Meno toho, kto mi pomáhal hľadať prácu, kto kvôli mne kúpil auto, aby mi uľahčil prechody z farmy do mesta. Kevin (na spoločnej fotke sedí prvý zľava)... Áno práve tento Kevin zohral veľmi dôležitú úlohu počas mojich posledných dní v Anglicku. Bol to svojský človek, ktorý vedel ľuďom nezištne pomáhať, ochraňovať ich a milovať. No rovnako silno vedel aj nenávidieť, ak ho nejako zradili, či sklamali. Nemal hranice v milovaní, rovnako ich nemal v nenávisti. Ľudia z farmy ho za celé roky už dobre poznali, preto si dávali veľký pozor, aby si ho nepohnevali.

V pondelok ráno mi Kevin oznámil, že nemám ísť na poradu s Edwardom... Vraj tam nechodia študenti, a teda tam nemám čo hľadať ani ja. V poriadku. Nešla som. Po schôdzi rozdeľovali manažéri prácu študentom, mne jeden z nich oznámil, že pre mňa práca na farme NIE JE. V karavane som sa rozplakala ako malé dieťa. Nie je pre mňa práca? Ako to je možné, veď prišlo množstvo študentov, lebo je práve hlavná sezóna... budú sa oberať maliny. A Edward bol so mnou vždy predsa spokojný, dával mi prácu, ktorú som milovala. Už ju naozaj pre mňa nemá??? Nechápala som to, cítila som sa veľmi ukrivdená... Zaplavená pocitom sklamania som sa rozhodla, že odídem domov na Slovensko. A presne tak si to práve Kevin predstavoval. Aby som odišla a nikdy viac sa nevrátila. Čím skôr, tým lepšie... No vtedy som nemala ani potuchy, že to bola Kevinova práca, i keď jeho správanie voči mne sa diametrálne zmenilo. Prečo? Nevedela som, veď svoj sľub som dodržiavala a nič by som si s nikým nezačínala i bez sľubu. Jednoducho som to nechcela ja sama, nepotrebovala som k tomu Kevina.  

Po chvíli som sa otriasla z prvotného sklamania a pevne rozhodla, že idem naozaj domov. Čo by som tam celý týždeň bez práce robila? Aj keď v Seven Stars som mala ešte odrobiť posledný utorok, štvrtok a piatok poobednej smeny, ale tých pár hodín mi skutočne nestálo za to, aby som sa so založenými rukami pozerala na to ako farma žije, ľudia pracujú ako mravce... a ja som nepotrebná. Po celých týždňoch počas ktorých som sa naučila robiť takmer všetko, po týždňoch kedy som si tú prácu zamilovala.

Zamierila som k hlavnej budove farmy, konkrétne k dverám na ktorých stála ceduľka Office. Slzy som si sídce dobre osušila, ale v krku ma tlačila akási hrča, cez ktorú sa mi veľmi ťažko rozprávalo. S námahou som oznámila účtovníčke Hannah, že teda končím na farme a vraciam sa domov na Slovensko. Poznali sme sa, pretože som jej každý piatok po práci nosila týždennú dochádzku a ona mi dávala výplatu. Dobre vedela, že som plánovala odpracovať ešte jeden týždeň a až potom som sa chystala domov.

„Stalo sa niečo vážne doma?“ spýtala sa zjavne zaskočená mojim skorším odchodom.

„Nie, to nie... ale keď nie je pre mňa práca na farme, tak sa chcem vrátiť domov.“      

„Kto ti povedal, že nie je pre teba práca?“       

„Ian,“ povedala som meno manažéra, ktorý mi oznámil tú zvesť.    

„Počkaj ma v kancelárii, hneď prídem...“ povedala mieriac k dverám.        

Po pár minútach sa vrátila aj s Edwardom a mne pomaličky, postupne začalo všetko do seba zapadať. To nie Edward rozhodol, že pre mňa nie je práca uprostred hlavnej sezóny... to sa niekto iný pokúsil zahrať na pána, ktorý môže rozhodnúť o takých veciach, i keď to nebolo vôbec v jeho právomoci.

Môj tajný anjel - ochranca behom pár minút telefonicky zistil čo sa stalo a kto nakázal Ianovi, aby mi povedal, že pre mňa nemá prácu. Rozhodol sa vziať to do vlastných rúk. Spoločne sme prešli z hlavnej budovy k miestu, kde bývali pravidelné porady. Čakali tam už na nás Kevin s Ianom. Napriek tomu, že bolo doslova vidieť ako majiteľ farmy v sebe dusí hnev, vystupoval pred „anglickými manažérmi“ slušne, diplomaticky a dokonca vyčaroval aj úsmev, keď im oznamoval svoje rozhodnutie. Poznal Kevina dobre, vedel aký vie byť pomstychtivý a teda presne vedel, akú lekciu mu treba dať.

Oznámil im, že ak teda nie je pre Michelle práca, tak bude celý týždeň robiť v jeho záhrade. Môže si vybrať na pomoc jednu študentku a NIKTO z manažérov ich nebude kontrolovať! Nikto! On si to v piatok odkontroluje osobne... Nedal najmenšiu šancu Kevinovi ani nikomu ďalšiemu, aby nás tam chodili buzerovať.

Nevedela som či sa mám tešiť z toho, že mám prácu i ochranného anjela stále na svojej strane, alebo sa desiť Kevinových očí, ktorý svoju nenávisť už vôbec netajil. Nenávidel ma a všetci "anglickí manažéri" ma museli rovnako silno nenávidieť. Ak nehrali s ním, hrali proti nemu... Samozrejme sa rozhodli pre neho veď ja som mala už za pár dní odísť na Slovensko, ale s ním budú musieť vydržať celé roky. Nesmeli sa so mnou rozprávať, baviť a myslím, že ani netušili prečo. Vtedy som to stále nevedela ani ja, i keď samozrejme som si nejaké veci začala spájať, aby mi to dávalo aspoň nejaký zmysel.

Jediné čo mi z toho vychádzalo bolo, že sa do mňa zamiloval tak nešťastne, až si nevedel rady... hoci pred mesiacmi vyšla práve z jeho úst veta o tom, že si je vedomý toho, že by som sa do neho nikdy nezamilovala a naozaj sa nemýlil. No sám seba, svoje srdce bohužiaľ ochrániť nedokázal. Čo asi prežíval, keď sa tá osoba, ktorú miloval a ešte väčšmi nenávidel nevrátila vo štvrtok po práci v reštaurácii na farmu? Vedela som, že vždy sledoval ako sa vraciam... Mne to pripadalo ako materinská a otcovská láska dokopy. Ako kačička, ktorá čaká na káčatko, ktoré sa musí vrátiť do jej náruče. A odrazu neprichádzalo, tak ako vždy za celé mesiace. Autobus, ktorým sa vracala odkedy jej vzal kľúče od auta už dávno prišiel... Nedoviezol ju ani čašník, ktorý ju občas zviezol, keď sa im podarilo zavrieť skôr. Prešla hodina... dve... tri... a ona nikde. V piatok ráno mala odrobiť svoje posledné hodiny na farme, teda presnejšie v Edwardovej záhrade a ona ešte stále nebola v karavane, ktorý susedil s karavanom tejto milujúcej i nenávidiacej kačičky.

Neviem čo sa presne odohrávalo v jeho hlave, aké príbehy si stihol vymyslieť. Príbehy vysvetľujúce prečo sa káčatko nevrátilo domov. Možno ma v nich videl v náručí šéfkuchára Daniela... Ktovie... No pravda bola na míle vzdialená a pochybujem, že by si dokázal v hlave vykonštruovať to, čo som v tú noc zažila. Bol to jeden z mojich najstrašnejších zážitkov vôbec, ale o ňom až v ďalšej, poslednej časti príbehu...

Pokračovanie v záverečnej časti...