- 22.02.2017
- 0
- 30808
- 20
- 1
- iamcool.sk
- Blog
- Človek človeku
- Spoveď matky, (druhá časť) | Michaela Michelová
Spoveď matky, (druhá časť)

Anglicko... Môj dočasný domov ma neprivítal typickým upršaným počasím, a tak to nejakým zázrakom zostalo takmer na celé obdobie, ktoré som tam prežila. Nemôžem teda potvrdiť, že by to bola krajina dažďov. Našťastie... pretože sa väčšinou ľuďom ťažšie motivuje do práce, keď vonku padá z neba tá životodarná tekutina. Ja ju najradšej počúvam z tepla postele ako klopká o parapety obloka, čítajúc pri tom knihu. Také príjemné... No do Anglicka som neprišla vylihovať, ale postarať sa o vlastné vyslobodenie. Takže ďakujem prírode, že to v tie mesiace zariadila tak, aby sa jednej bláznivej žene zo Slovenska chcelo tvrdo, poctivo pracovať.
Hneď na druhý deň sme sa spolu s tetou vybrali hľadať prácu, keďže ani pre ňu sa zatiaľ na farme nič nenašlo. O ten najzákladnejší kolobeh farmy s bobuľovým ovocím (maliny, ríbezle, čučoriedky) sa na prelome zimy a jari stačili postarať Angličania, ktorých domovom bola práve táto farma a ich karavany susedili s tým „mojim“. Nazývali sa honosne manažéri, no pre mňa to boli veľmi prostí ľudia, čím ich určite nechcem dehonestovať. Ľudia žijúci v náročných podmienkach, ale zrejme to oslobodzovalo ich dušu a ducha. Svojim spôsobom odpútaní od systému, ktorý človeka ničí a núti ho neustále bojovať o prežitie. Vodu mali zo studne, energiu z generátorov, ktoré si chodili dobíjať do umyvárne, varili pomocou plynových bômb a nájomné za to, že ich obytné autá boli pristavené na farme, majiteľovi Edwardovi zrejme neplatili. A ak aj áno, tak to bola určite nejaká symbolická suma.
Dvaja z týchto manažérov... Tony (priateľ mojej tety) a Kevin nám ochotne išli pomôcť s hľadaním práce. Najbližšie od farmy bol asi štyri kilometre vzdialený motel Hopton Arms, do ktorého sme zamierili. Šťastie praje pripraveným a my sme asi boli, lebo sme mali šťastie. Brenda, žena ktorá sa starala o motel a zároveň varila v kuchyni skutočne potrebovala pomoc. Tetu zamestnala ako chyžnú, mňa ako pomocnú silu v kuchyni. Všetko to vypadalo tak ružovo a ja som si v hlave maľovala veselé obrázky, podľa ktorých som mala spolu s Brendou pracovať v moteli štyri mesiace a potom hurááá domov na Slovensko. No človek mieni, pán Boh mení.
Prvé zneistenie nastalo hneď ako sme sa vracali na farmu a páni manažéri sa rehotali ako kone na tom, že veľmi dobre vedia prečo si Brenda práve mňa vybrala do kuchyne. Je lesba. Hmm... mne to moc vtipné nepripadalo, ale v duchu som si povedala, že som zvládla už aj ťažšie situácie. Nejako to hádam diplomaticky dokážem ukočírovať, nie som predsa žiadne béčko... no ani lesba nie.
Začiatky mojej práce v teplučkej kuchyni motela, v ktorej som sa zároveň mohla zadarmo najesť boli zaujímavé i príjemné a ja som sa z nej začala veľmi rýchlo tešiť. Bodaj by aj nie, keď sa ešte k tomu všetkému majiteľov otec naučil voziť ma do práce a z práce na svojom staručkom jaguári. Bol to naozaj veľmi milý, starší pán... Tešila som sa z toho, že sa učím nové veci a popritom zdokonaľujem v angličtine. Anglické jedlá sú naozaj veľmi odlišné od tých slovenských, takže to boli pre mňa novinky. A Brenda sa ku mne chovala skutočne veľmi pekne, priateľsky, trpezlivo, nuž a ja som sa snažila byť pre ňu doslova a do písmena pomocnou silou... aby sa jej odľahčilo, keďže toho mala veľmi veľa s prevádzkovaním motela. Moja pracovná doba znela: „Podľa potreby“. Našťastie ma Brenda na začiatku potrebovala takmer neustále a mňa hrialo pri srdci hlavne to, že mi do ponožky v karavane pomaličky začali pribúdať libry. Peniaze... Tá modla spoločnosti, ktorej sa klaniame. No pre mňa znamenali vyslobodenie z úžerníckych pút.

Často som Brendu pozorovala... tak ináč, akoby som sa pokúšala nahliadnuť do jej hlavy, otvoriť poklop a uvidieť, čo v nej potmehúdsky spriada. Som presvedčená o tom, že rovnako pozorovala aj ona mňa. Zisťovala kam až môže zájsť, čo by som jej eventuálne mohla dovoliť a za čo by jej už letela šupa medzi oči. Verím, že si celkom jasne dokázala vydedukovať, že jediné čo jej dovolím bude asi tisnutie sa na mňa pri učení nejakého jedla. Veľmi rada ma učila... usmievala sa pri tom a samozrejme sa na mňa lepila. Nevadilo mi to až tak, pokiaľ za túto hranicu neprechádzala. Za tou hranicou už musela vidieť výstražne blikajúcu kontrolku. Nonono!!!
Na spriadanie svojich plánov a uskutočnenie snov mala približne desať dní. Potom sa jej všetky túžby a sny zosypali na hlavu a ona pod nimi zostala ako troska, ktorá sa dokázala zachrániť jediným možným spôsobom. Vyštvať z kuchyne a motela tú nevďačnú, nehanebnú Slovenku.
Prečo?
Nuž... Pretože v jeden krásny marcový víkend zavítal do svojho rodného domu, z ktorého sa časom stal motel Hopton Arms jeho majiteľ Peter, ktorý ináč žil v Birminghame, kde mal viacero firiem. Zoznámili sme sa hneď v ten večer, keď ma namiesto otca viezol po práci ku kráľovskému karavanu na farmu. Bol to sympatický štyridsiatnik, ktorý napriek tomu, že bol bohatý pôsobil veľmi skromne a pokorne. Rozumeli sme si dobre, i keď občas vznikla jazyková bariéra. Na druhý deň ... v sobotu večer bola v moteli akcia, taká zábava pri živej hudbe, ktorá sa tam v pravidelných intervaloch opakovala. Myslím, že to bolo každú druhú sobotu. Najskôr som pomáhala Brende v kuchyni, ale i v pube roznášať na stoly pivo a iné nápoje, dokiaľ mi nepovedala, že ma už nebude potrebovať. Tak som sa prezliekla a plánovala ísť „domov“, ale medzi tým si prišli vyhodiť z kopýtka do Hoptonu anglickí manažéri spolu s mojou tetou. Zostala som sa teda zabávať s nimi. Treba sa aj odreagovať, no nie?
Peter sa takmer celý večer odo mňa ani nepohol. Rozprávali sme sa, tancovali, smiali... a ja som si vôbec nevšimla nešťastné, sklamané, nenávisťou zazerajúce oči. Nevidela som ich. V tej chvíli som nemala ani tušenia o tom, že Brenda nie je čistá lesba. Brenda bola bisexuálka, ktorá ľúbila Petra a... asi aj mňa. Čo by sme uvideli, keby sme v tej chvíli mali tú možnosť nadvihnúť poklop jej hlavy? Chuchvalec bolesti, sklamania, ostré čepele nožov, ktorými by možno chcela zasiahnuť tých, ktorých ľúbila. Lebo zradili...
Peter ma pozval na diskotéku do Birminghamu a ja som to neodmietla. Tešila som sa z toho, že budem mať možnosť aj niečo z Anglicka uvidieť, nie len celé štyri mesiace drieť. Bol to pre mňa zaujímavý a poučný zážitok. Disko bar bol obrovský s nakopenými ľuďmi najrôznejšieho veku. Keď som videla všetky tie tučné, doriadené ženy, bola som presvedčená o tom, že budem jednoducho kráľovná večera.
Nebola som :o)
Tuční, spití a prepotení Angličania (česť výnimkám) sa zaujímali o presne rovnaké ženy. Nechcem ich urážať, veď je možné, že majú krásne čisté srdcia... len píšem, čo som v tú noc videla. Ženy, ktoré si na svoje obézne jaternicové telá nasilu ponaťahovali o dve čísla menšie sukne, tielka, obuli sandáliky, z ktorých im vytŕčali tučné palce, ktorými sa odrážali na parkete. Takto vyštafírované sa vybrali na diskotéku, keď vonku bolo päť stupňov. Pozorovala som to so záujmom a urobila jednoznačný záver. Slováci, môžete ďakovať Bohu za to, aké máte ženy. Tam som musela nejednu prekračovať, keď v akomsi delíriu ležala na zemi so sukňou vytiahnutou až na hlave. Ďalšia sedela na operadle kresla tak rozčapená, že tú minisukňu ani nemusela mať na sebe. Naozaj to bolo pre mňa poučné a vlastne som stratila akúkoľvek chuť na ďalšie diskotéky vo veľkých mestách Anglicka. Nemali ma už čím viac zaujať, i keď tancujem naozaj veľmi rada, no rovnako rada pri tom pozorujem aj iných ľudí. To čo som v ten večer videla mi naozaj stačilo na celé štyri mesiace.
Kráľovnou večera som bola len pre jediného človeka. Pre Petra. Jeho oči boli neustále upreté na mňa, zatiaľ čo ja som sledovala ten cirkus naokolo. Teraz keď píšem tieto riadky, mám pocit, že ho nakoniec Brenda uchránila pred ešte väčším sklamaním, pretože ja som si skutočne nešla do Anglicka hľadať partnera, ktorý by zo mňa sňal moje problémy a ja by som sa stala jeho hračkou. Chcela som sama seba oslobodiť, nie si nájsť osloboditeľa... ako princezná v zakliatom zámku čakajúca na princa, ktorý prebodne dračie srdce.
Peter po víkende odišiel naspäť do Birminghamu, no už sa nevedel dočkať ako sa v piatok opäť vráti, aby ma mohol uvidieť. Vtedy ešte netušil, že ma už uvidí len raz v živote. Naposledy. Keďže moja pracovná doba znela „podľa potreby“, tak mi Brenda v pondelok ráno telefonovala, že ma zatiaľ nepotrebuje. Vraj nie je veľa práce. Vraj... No zas až taká hlúpa nie som, aby som nevedela, že klamala. Ak je plný motel hostí, tak asi je veľa práce, no ona sa rozhodla, že aj keby mala vyčerpaním zomrieť, mňa viac potrebovať nebude. Zradila som predsa jej city... spolu s jej milovaným Petrom. To mi v podstate objasnil až Kevin, anglický manažér, ktorý mi v ten večer povedal, že by bolo dobré hľadať si novú prácu. Brenda ma už viac nezavolá, pretože sa jej sídce páčia ženy, ale je dosť pravdepodobné, že miluje aj Petra. A ja som sa medzi nich votrela.
Ak to bolo naozaj takto (všetko tomu nasvedčovalo), vedela som, že má Kevin pravdu. Nemohla by som tam viac byť a pokojne existovať so ženou, ktorá nebola schopná povedať mi pravdu. Myslela si, že by som ju nepochopila? Možno, keby bolo medzi ľuďmi viac úprimnosti, slov vedúcich k pochopeniu druhej duše, nemuseli by sme si zbytočne ubližovať. Mohla som jej úprimne povedať, že nemám v úmysle nadväzovať bližší vzťah ani s ňou, ani s Petrom. A bola by to pravda... Skutočne som o to nemala záujem ani čo sa Petra týka. Bol to naozaj milý, láskavý muž, ale ja som k nemu necítila nič viac ako priateľstvo a vďačnosť. S partnerskou láskou to nemalo nič spoločné a ani som nechcela aby malo. Možno, keby sme si dokázali hovoriť všetko čo máme na srdci, tak som z motela nemusela odísť. Ale ľudia sa všeobecne tak veľmi boja zranenia... chránia svoje srdcia pancierovým múrom, aby ich niekto neprebodol a ani si neuvedomujú, že si ich sami svojimi činmi prebodávajú.
Pokračovanie v ďalšom článku...