Spoveď matky

 Sú štyri mesiace a tri dni dlhá, alebo krátka doba? Čas je relatívny pojem a isto mnohí z vás už počuli o tom, že na vyššej úrovni Bytia čas ani neexistuje. Je tam len vše-prestupujúce TERAZ, no pre mňa ako človeka, ktorého súčasťou je aj ten automobil, ktorému sme dali názov hmotné telo, človeka, ktorý si prostredníctvom tohto tela vychutnáva trojdimenzionálnu realitu... pre mňa to boli najdlhšie dni v mojom živote. Vo chvíľach, keď som sa rozhodovala a nakoniec rozhodla, že to urobím... že nevidím inú cestu, iné východisko zo situácie, do ktorej som sa dostala v tomto fantómovom svete... som si vôbec, ale vôbec neuvedomovala, aké nesmierne ťažké to bude. Pre mňa i pre anjela...

Opustila som svoje dieťa.

Naozaj!

No v tej danej chvíli to situácia a okolnosti zariadili tak, že som to naozaj nevidela až tak tragicky, pretože moja nasledujúca cesta do Anglicka mala vyriešiť všetky moje problémy, ktoré mi vliezli do života a robili z neho nepretržitý boj o prežitie. A ja som bola proste vždy človek, ktorý nerád bojoval, ale naopak rád žil.

Dostala som sa do kolotoča, z ktorého bolo nutné zliezť, kým bol ešte čas, kým sa mi slučka na krku neutiahne tak poriadne, až ma nakoniec udusí. Potrebovala som splatiť úver, ktorý som si vzala na podnikanie, pretože náš neľútostný systém sa nevie postarať o slobodné mamičky a ja som zároveň nechcela byť príťažou pre spoločnosť. Takýto sme my vo väčšine ľudia... čestní, ale systém nás nechce vidieť, len nás zdiera a okráda o to najcennejšie v našom živote. O chvíle s najbližšími, lebo musíme bojovať o prežitie... Napriek tomu, že by to tak vôbec nemuselo byť, ale to by spoločnosť museli viesť ľudia, ktorí nemyslia len na moc a peniaze, ale na celkom prosté človečenstvo. Ľudia, ktorí nie sú len nejakými bábkami v rukách oligarchov, cudzích mocností, či tieňovej globálnej vlády... ľudia, ktorí si v srdci ctia pravé hodnoty, ktoré im nedovoľujú šliapať po srdci, či duši iného človeka no i národa, krajiny...                                                                                                                                                                   

Je nejaká väčšia hodnota ako sám človek? Keď ženy nebudú mať deti, spoločnosť nemôže prežiť. 

Podnikala som približne dva roky. Dva roky stačili, aby som si uvedomila, že na to proste nemám. Nemám žalúdok na všetku tú byrokraciu, hádzanie polien pod nohy živnostníkom, podplácanie kontrol. Teraz potrebujete takú pokladňu, potom zas takú, hento, toto, tamto.. ale klincom do rakvy môjho podnikania s dámskym, značkovým oblečením boli Dzurindove a Miklošove reformy a ich uťahovanie opaskov... navýšenie najrôznejších daní a poplatkov, ktoré spôsobili nemalý nárast výdavkov v bežnej rodine. Všetko sa zmenilo... Niekto tam hore si nakradol, no bežný občan strádal. Ženy a dievčatá, ktoré si dovtedy v pohode mohli kupovať u mňa značkové tričká, rifle, šaty odrazu na to nemali zbytočné peniaze. Obchod išiel dole vodou, ale úver, ktorý som si na podnikanie vzala tou vodou neodplával. Stále ho bolo treba splácať. Stále bolo treba nakŕmiť a obliecť dieťa i seba.

Čo s tým? pýtala som sa dookola...     

Do toho ako spása prišla ku mame na návštevu jej mladšia sestra, moja teta, ktorá už niekoľko rokov pracovala v Anglicku na farme. Z jej rozprávania som si dokázala v hlave vypočítať, že by mi stačili štyri mesiace tvrdej práce v UK, splatiť potom zvyšok úveru a začať od nuly s niečím novým. Štyri mesiace, ktoré ubehnú ako voda, pomôžu mi stiahnuť slučku z hlavy, ale...    

Čo Lujzička? Zvládneme to? Nebude sa báť, že sa už nevrátim? Nebude po nociach tíško plakať do vankúša a hnevať sa, že ju mama opustila? Neboli to pekné otázky, ktoré mi najskôr behali len v myšlienkach, no napokon som s nimi vyšla na svetlo sveta. Tetu som začala brať ako znamenie osudu, že prišla, aby mi ukázala cestu, ktorou by som ďalej mohla ísť. Hoci teraz môžem úprimne napísať, že by som to znova neurobila, že by som sa pokúsila nájsť možno tŕnistejšiu cestu, ale o to šetrnejšiu voči dvom prepojeným srdciam. Napriek tomu som presvedčená o tom, že to vtedy v tej chvíli malo byť presne tak ako sa to odohralo. Mala som to zažiť... Potrebovala som to zažiť, aby som znovuobjavila tie najvznešenejšie hodnoty, ktoré sa nám ľuďom akosi začali strácať z dohľadu.     

A tak sa to teda stalo. Moja osemročná Lujzička vypadala na oko so všetkým zmierená, vysporiadaná... malý hrdina, ktorý sa usmieval (lebo jej babka sľúbila bábiku, ak nebude plakať – to som sa dozvedela až po mojom návrate) a ja som si nahovárala, že to nakoniec nebude až také ťažké. Často trávila dni u jednej, či druhej babky, ale hlavne s deťmi mojej sestry, u ktorej mala tie štyri mesiace bývať. Zdalo sa, že sa nakoniec všetci tešia a mne ten najťažší balvan skutočne spadol zo srdca.                                                                                                                                                                                                    

To bude dobré! To dáme! Štyri mesiace tak rýchlo utečú, že sa ani nenazdáme a ja už budem prilietať na letisko v Bratislave.

Hahaha! Boli to najdlhšie dni môjho života, vliekli sa z nohy na nohu ako slimák v spomalenom filme  a teraz sa priznávam, že ja... žena... som mala svoj vlastný meter, na ktorom som strihala dni. Jeden za druhým, až k tomu vytúženému momentu, ktorý som si ozdobila srdiečkami. Tým dňom mal byť štvrtok 7-ho júla 2005. Deň, v ktorý som mala v pláne potúlať sa Londýnom, aby som nakoniec  nastúpila do lietadla... smer Bratislava. Zrejme vám teraz ten dátum nič nehovorí, ale Londýnčania isto nezabudli, že v ten deň boli na ich mesto spáchané „teroristické útoky“. To, že to bola akcia pod falošnou vlajkou je pre tento príbeh druhoradé. Takže... práve tento slávny deň bol na mojom smutnom metri označený ako vrchol šťastia, ale o tom až neskôr. Na inom mieste...