Pozeraj za to, čo vidíš...

Vianočné sviatky nám klopú na dvere a s nimi aj čas, kedy budeme na seba odrazu oveľa milší, lepší, chápavejší, tolerantnejší i láskavejší. Áno, teraz asi áno :o)... Možno nám aj médiá aspoň na chvíľku prestanú masírovať naše ubité, unavené mysle strachom, bezmocnosťou, no hlavne nenávisťou. Možno sa prestanú vyťahovať na svetlo sveta rozbroje medzi najrôznejšími skupinkami ľudí, ktoré boli elitou systematicky vytvorené podľa hesla:

Rozdeľuj a panuj!... aby sme sa medzi sebou mohli krásne urážať, napádať, znevažovať, nenávidieť, a stali sa tak čo  najslabšími poddajnými rukojemníkmi MOCI. Možno teraz nastane vytúžená pauza, zložia sa všetky zbrane a človek sa bude môcť konečne aspoň na moment zhlboka nadýchnuť.

POKOJ... Pokoj je niečo, po čom každý z nás podvedome túži snáď najviac zo všetkého a vôbec nezáleží na názve nálepky, ktorá mu bola pripnutá na hruď. Možno si aj niektorí  ľudia prajú na vedomej úrovni materiálne bohatstvo, ale v momente ako sa ponoria do hĺbky, prichádza vytriezvenie, že im tie hmotné statky majú v konečnom dôsledku zabezpečiť práve spomínaný POKOJ, šťastie, zdravie, lásku... Na tej najhlbšej úrovni nás samotných, každý jeden túži práve po nejakom naplňujúcom vnútornom stave.

A tak... „Pozeraj za to, čo vidíš“ ako odznelo v Levom kráľovi. HAKUNA MATATA – netráp sa! Naozaj nie je všetko zlato čo sa blyští, a mnohokrát je to, čo očami nevidíme oveľa oveľa vzácnejšie než akékoľvek hmotné bohatstvo. Človek dostal od Boha, stvoriteľa, Zdroja všetkého (nazvite si to ako Vám najviac vyhovuje) jeden veľmi vzácny dar, ktorý mu bol daný ako jedinému „živočíšnemu“ druhu, ktorému v tele bije srdce, a ktorý ho zároveň významným spôsobom odlišuje od zvierat (človek sa skutočne nevyvinul z opice :o). Tým darom je naša slobodná vôľa...

Slobodná vôľa je v podstate nástrojom ľudskej duše (toho jemnohmotného v nás), vďaka ktorému sa môže prejavovať v hmote, teda byť tvorcom vlastnej reality. Akým spôsobom tvorí, aký druh energie pri tvorení využíva je na každom jednom človeku. Má možnosť voľby... Na podklade tohto božského daru bola spustená na Zemi dynamika tvorenia a s ňou Vesmírne zákony akcie-reakcie (čo zaseješ, to budeš žať), či zákon rezonancie (rovnaké priťahuje rovnaké).

Dve cesty, dve strany jednej mince, dva konce palice. Dualita. Cesty sú vždy dve, napriek tomu, že majú jeden a ten istý prameň. Energiu samotného Bytia, ktorá zahŕňa obe polarity... Cesta chaosu vytvára dojem, že človek neustále musí o niečo bojovať. O svoje miesto na zemi, o dôstojnosť, lásku, moc. Naopak konštruktívna cesta je cestou prijatia, pokoja, uvedomenia, pochopenia, kým naozaj je. Je to cesta človeka, ktorý začína chápať, že ten konzumný materiálny svet je / bol len akási predpríprava na niečo úžasnejšie, veľkolepejšie, božskejšie. Že to všetko tak malo byť, aby sa nakoniec naučil pozerať za to čo vidí. Nazrieť za oponu divadla, ktoré dovtedy režíroval niekto mimo neho. Akýsi amorálny systém, ktorý z neho chcel urobiť niečo, čím naozaj nie je. Otroka, rukojemníka, zmanipulovaný energetický nosič. No on nikdy v hĺbke svojho srdca neprestal cítiť, že je Skutočným človekom, a že ako opak k deštruktívnemu systému, tu musí existovať ešte niečo vzácnejšie. Systém pravej múdrosti...

A tak vyberajme múdro, vyberajme správne.

Dostali sme sa na rázcestie, na ktorom je potrebné sa rozhodnúť akým smerom chceme kráčať. Či budeme svojou energiou nevedomosti, strachu, oddelenosti a deštrukcie podporovať parazitov, mocenskú elitu, ktorých cieľom je z ľudí urobiť spomínané očipované nosiče energie, alebo sa prebudíme a začneme pracovať sami na seba a svoju energiu využívať konštruktívne v prospech seba i ľudstva ako celku. Nízke vedomie nie je schopné nahliadať pod povrch... nie je schopné vidieť neviditeľné. Nevidí všetky možné farby, ktoré Bytie ponúka. Vyššie vedomie chápe, rozlišuje... netoleruje lož, no zároveň odpúšťa, pretože na najhlbšej úrovni vníma JEDNOTU.

Život je skutočne hra, divadlo, ilúzia... a my svoje role hráme naozaj veľkolepo a presvedčivo. Či už sa hráme na politika, ktorý má tu moc byť arogantný voči svojim zamestnávateľom, alebo sme len starším pokorným človekom, ktorý takmer celý život obetoval systému, ktorý z neho napokon urobil príťaž spoločnosti. Stoto�