Spoveď matky, (záverečná časť)

Blížiace sa kurzy
Začíname blogovať
Individuálne, Košice, Michalovce
Lukáš Mikulaško
Kurz: "Vedenie a riadenie ľudí - leadership a manažérske zručnosti"
Individuálne, Bratislava
Dr. marek Horňanský, mba.
Herefordshire

A ty sa nebojíš?? Nieeee... Ten Nebojsa v ženskom tele by o pol hodinu neskôr veľmi rád vzal späť to svoje hrdinské Nieeee. Tak veľmi sa bál.

 

Najdesivejšie chvíle, ktoré som prežila v Anglicku boli práve predo mnou. Štvrtok večer... V reštaurácii bolo veľmi veľa hostí a ja som jednoducho zmeškala posledný autobus, ktorý chodil niečo po 22:00 hod. Jaj čo by som v tej chvíli dala za Kevinové autíčko, tú haraburdu, ktorá mi tak veľmi všetko uľahčovala. No medzi nami bol vojnový stav a ja som sa ani nepokúšala mávať bielymi zástavami, lebo som tej vojne nerozumela... Ako sa môže človek z jedného dňa na druhý tak veľmi zmeniť? Dovtedy mi nič ani slovíčkom nevysvetlil. Vari som ja Nostradamus, aby som si to vycucala z prsta, alebo krištáľovej gule? Mohla som si len domýšľať a robiť svoje vlastné závery.

 

Šéfkuchár Daniel mi radil, aby som počkala na čašníka, ktorý by ma odviezol na farmu, keď zavrú podnik. No v ten večer bolo naozaj veľa hostí a vypadalo to tak, že sa im podarí zavrieť najskôr o polnoci. Nuž a mojou veľkou slabosťou celé roky bola práve netrpezlivosť... Radšej budem hodinu a pol kráčať, ako rovnaký čas čakať. Niečo vyše hodiny trvala cesta pešo z Ledbury na farmu Pixley Court cestičkou, ktorou chodilo veľmi málo áut a viedla naprieč krásnou zelenou prírodou.

 

Nejeden krát som sa ňou vybrala do Ledbury hlavne cez víkend ráno. V reštaurácii som začínala od 10:00 hod. takže som  mala dosť času na krásnu rannú prechádzku pred prácou v kuchyni. Zbožňovala som tie chvíľky, zhlboka vdychujúc vôňu prírody, či dozrievajúcich plodov z okolitých fariem. No v noci som ňou dovtedy nikdy nešla, lebo som sa do takej situácie za celý čas nedostala... Až vo štvrtok večer, kedy mi do môjho návratu na Slovensko chýbal posledný týždeň. Meter, ktorý som si poctivo strihala už bol taký maličký. Zostávalo posledných pár dní do chvíle kedy konečne objímem milovanú dcérku.

 

Z tašky som víťazoslávne vytiahla baterku, ktorú som si väčšinou brala so sebou... pre istotu... a zamávala ňou Danielovi pred nosom. Mám baterku, idem teda pešo na farmu. Poťukal si prstom po čele, čím naznačoval, že mi asi preskočilo.         

„Šibe ti? Nebojíš sa?“   

„Nieeee... Nebojím!“ nuž, vtedy som sa naozaj nebála. 

„Choď sa pozrieť von! Bude asi pršať a vypadá to aj na búrku...“                                                           

Hm... Musela som uznať, že to naozaj vypadalo všelijako. Na moment som zaváhala, no nakoniec som si povedala, že čím skôr vyrazím, tým skôr budem v karavane. Rozlúčila som sa s kolegami a vybehla do temnej noci, ktorú sem tam ožiaril blesk nasledovaný zahrmením. Neotočila som sa na opätku, pretože som si stále nahovárala, že tá búrka smeruje ďalej od mesta. Vážne to tak vypadalo.

 

Nesmerovala... Mala som za sebou necelú polovicu cesty, keď sa z neba spustila taká smršť, že ma v sekunde zmáčala do nitky. Konáre z okolitých stromov poletovali vo vetre, ktorý dul tak silno, až som sa bála, že ma zlomí v páse. V hlave som mala v tej chvíli rovnakú búrku aká práve zahalila okolitú temnú krajinu, ktorú v pravidelných intervaloch ožarovalo svetlo. V myšlienkach som bola pri mojej dcérke a prosila všetkých svätých, aby pri mne stáli a nedopustili, že by som ju už nikdy viac neuvidela.

 

Už len týždeň! Posledný týždeň... a ja objímem svoje dievčatko. Nemôžem tu takto skončiť! Prosím! Lujzička na mňa čaká... Verí, že sa k nej vrátim... Prosím!“ 

Udrel blesk.

 

Neviem, či to bolo skutočne tak blízko, ale mne sa zdalo, že len zopár desiatok metrov odo mňa. Nepamätám si, že by som niekedy v živote zažila taký strach aký som práve vtedy prežívala. Bežala som na kosť zmáčaná otvoreným priestranstvom, v ktorom boli nepravidelne porozhadzované stromy, ktoré blesky zbožňujú...rovnako ako ľudí. Nie, nebežala som ďalej od búrky, bežala som priamo do jej náručia... tam, kde pred chvíľou udrel blesk.

Sledujte online televíziu naplno.tv

Sledujte online televíziu naplno.tv

Rozzúrená príroda

Po prvotných chvíľach hrôzy mi totiž napadlo, že zhruba pol kilometra odo mňa je farma, na ktorej sme sa pred mesiacmi boli s tetou informovať, či nepotrebujú pracovné sily. V pamäti som si vybavila cestičku, ktorá k nej vedie i tú, ktorou sa dostanem k umyvárni, v ktorej som vtedy išla na toaletu. Tam tá umyváreň sa stala práve pre mňa záchranným bodom.

 

Musím sa tam dostať skôr, ako do mňa šľahne rozzúrená príroda! Bože ochraňuj ma! Prosím!

 

Bežala som najrýchlejšie ako sa v tom duniacom vetre dalo, no chvíľu som mala pocit, že je to ako súboj s veternými mlynmi. Človek verzus príroda... Nerovný súboj, ale nakoniec mi bolo dopriate dobehnúť, či skôr domordovať sa až k môjmu záchrannému bodu v zdraví, hoci nasiaknutá litrami dažďových kvapiek, drkotajúc zubami od zimy.  

 

Tam v tej umyvárni na cudzej farme som v tú noc strávila približne tri hodiny. Do dažďa by som nevyšla, ani keby nejaký študent prišiel na toaletu a vyháňal by ma. Radšej by som ho zbila, ale von by som nevyšla za žiadnu cenu. Bola mi hrozná zima, ale bolo to oveľa príjemnejšie ako bežať v búrke. Neporovnateľne príjemnejšie... Postupne sa mi podarilo prostredníctvom sušiča na ruky osušiť vlasy i tričko a legíny, ktoré som mala v taške a nosila ich na prezlečenie v kuchyni. Konečne som mohla zo seba zvliecť mokré handry a prestať sa triasť od zimy. Uľavilo sa mi... a konečne som sa dokázala usmiať v zrkadle na tú šibnutú ženskú.

 

Bože ty si fakt strelená... Už nech si doma na Slovensku, pri svojej milovanej dcérke...

 

Asi po troch hodinách dážď ustal a ja som už za tú dobu stihla takmer všetko vysušiť do sucha. Som pracovitá... sušič išiel na plné obrátky. Konečne som mohla pokračovať v ceste k môjmu dočasnému domovu. Boli asi tri hodiny ráno, keď som sa s čvachtajúcimi teniskami na ktorých boli nalepené kilogramy hliny z okolitých fariem konečne dopracovala k „môjmu“ karavanu susediacemu s tým Kevinovým, v ktorom svietila sviečka. Nespal... Záves na okne sa pohol. Káčatko sa konečne vrátilo zmordované domov.

 

Ráno ma čakal posledný deň práce na farme. Napriek tomu, že som bola vyčerpaná po predchádzajúcej noci, niečo z toho zážitku ma doslova preplnilo pokorou a úctou k životu. Zároveň mi to dodalo energiu, ktorá by mi ináč zrejme chýbala. S ruskou študentkou Kaťou sme finišovali s prácou v Edwardovej záhrade. Boli sme naozaj spokojné nie len s prácou, ktorá nám bola dopriata, ale aj s výsledkom, ktorý sa nám podaril v záhrade vyčarovať. Myslím, že to bolo hlavne preto, že sme obe nepostrádali estetické cítenie a mali sme tam aj svätí pokoj od nevyspytateľných očí „anglických manažérov“.

 

Počas obednej prestávky si ma pred karavanom odchytil Kevin. Nemala som chuť na vojnu, ktorej som nerozumela a nepoznala jej pravidlá. Usmiala som sa na neho síce opatrne, ale s vedomím, že ten muž ma má predsa rád, aj keď sa tá jeho láska odrazu zdeformovala na nenávisť. Rovnako rýchlo sa môže opäť premeniť, nahovárala som si.

 

„Kedy odchádzaš na Slovensko?“ spýtal sa. Vypadal naozaj veľmi vyčerpane, akoby to on včera bežal uprostred búrky.

„Vo štvrtok... Siedmeho mi letí lietadlo na Slovensko...“ pokorne som odpovedala na jeho otázku.

„Až vo štvrtok??“ vôbec sa mu nepáčilo vedomie, že by ma mal ešte toľko dní vídať.

 

Osobne by som tiež rada išla domov čo najskôr, ale v Seven Stars bola týždenná výplata vždy v utorok. Pokúšala som sa to vybaviť s manažérom, ale neúspešne.

 

„Hej. V utorok si ešte pôjdem po výplatu do Seven Stars, v stredu by som chcela ísť do Herefordu kúpiť nejaké darčeky a vo štvrtok večer mi letí lietadlo z Londýna,“ oznamovala som mu svoje plány, ktoré sa ale jemu zjavne vôbec nepozdávali.

„Do pondelka musíš odísť! Potrebujem karavan pre niekoho iného...“

„Kevin môžeš mi vysvetliť čo som ti spravila? Čím som ti ublížila, že si sa tak zmenil?“

„Ja som  sa zmenil??? Ty si sa zmenila odkedy prišli tí sk..... í študenti. Všetok voľný čas si už trávila s nimi a na nás si sa celkom vykašlala.“

„Ale veď som vás predsa volala aby ste išli opekať s nami? Prečo ste nešli?“

„S tými k....mi, s tými chudákmi som mal tráviť čas? Neznášam ich...“

„Aha... A preto som ich mala neznášať aj ja? Nič také som ti predsa nesľúbila... A to čo som ti sľúbila som v ničom neporušila, alebo si videl niečo iné?“

 

V očiach toho muža boli domiešané toľké emócie. Od hnevu, zúfalstva až po bezmocnosť... dalo sa v nich zrazu tak ľahko čítať. Povedal už len:  

„Chcem, aby si do pondelka odišla...“ a stratil sa mi za dverami svojho karavanu.

Mohla som urobiť viac pre toho zúfalého muža ako odísť skôr ako som plánovala? „Dobre Kevin... Pokúsim sa."

 

Obedná prestávka nebola nekonečná, a tak som sa rozbehla za Hannah do kancelárie a poprosila ju, či by mi nemohla pozrieť nejaký skorší let na Slovensko. Našťastie tam bol let v nedeľu večer. Hoci bol o polovicu drahší ako ten štvrtkový, kašľala som už na peniaze. Z nejakého dôvodu mám zrejme odísť už v nedeľu a ja som sa nechcela priečiť osudu...Aspoň uvidím o niekoľko dní skôr svoje dievčatko...

V noci som sa tak veľmi modlila, aby som ju smela ešte uvidieť. Splní sa mi to skôr! jasala som v duchu. Môj meter, ktorý som si strihala sa odrazu skrátil o celé štyri dni, ktoré som už v UK nemala nič zarobiť, len počkať na výplatu v reštaurácii. Nuž čo, večer sa s nimi skúsim dohodnúť, aby mi ju poslali. V konečnom dôsledku ma Kevin takýmto zvláštnym spôsobom ochránil pred tým, aby som zažila teroristické útoky v Londýne, pretože som domov nakoniec necestovala štvrtok 7 júla 2005, ale už v nedeľu 3.7... Na miestach, na ktorých v ten štvrtkový deň vybuchovali bomby som sa v nedeľu nachádzala... Či už na autobusovej stanici, alebo v centre Londýna. Všetko má svoj zmysel :o)

Kevin pre mňa zostal aj naďalej veľkým človekom s veľkými slabosťami. Veď kto z nás ich nemá?

Zopár slov na rozlúčku od Daniela a Joeho

V záverečných minútach mojej a Katinej práce v záhrade prišiel majiteľ farmy Edward spolu s manželkou, aby si prezreli našu týždennú námahu. Boli nadšení a svojimi slovami chvály nešetrili ani na spoločnej schôdzke so všetkými „anglickými manažérmi“. Myslím, že som si správne domyslela, komu boli hlavne tie slová adresované... Ani nie tak veľmi mne a Kate, ale hlavne Kevinovi, aby si už nikdy viac nedovolil rozhodovať za Edwarda. Nikdy predtým som na schôdzke nevidela jeho manželku, v ten deň tam mala zrejme účel ešte väčšej sily. 

 

Posledný večer v Seven Stars bol smutno veselý. Za mesiace spoločnej práce som si nesmierne obľúbila šéfkuchára Daniela i druhého kuchára, škóta Joeho. Sympatie boli určite obojstranné, neraz sme sa smiali tak, až sme plakali... v ten večer sme plakali, lebo sme všetci cítili, že sa viac už neuvidíme. Daniel ma dokonca vzal na ruky a išiel zamknúť do kontajnera na odpadky... že ma nikam nepustí. Naozaj ma takmer do toho veľkého smetiaka vopchal :o) Na prácu v tejto reštaurácii mám len krásne spomienky, ak teda nepočítam chvíľku, keď mi Daniel ukázal jeho fretku, ktorá pomaličky obžierala malého zajačika. Vtedy som ho nejaký čas volala Killer.

 

Na farme to bola trošku komédia. „Anglickí manažéri“ sa so mnou nemohli prísť rozlúčiť, lebo by si pohnevali Kevina, a tak mi niektorí potajomky zastrčili pod dvere karavanu lístok na rozlúčku. Rovnako ma nikto z nich nesmel odviesť v nedeľu skoro ráno na autobusovú zástavku do Ledbury. Našťastie ma zachránil opäť Edward, ktorý dal Jacekovi a Pawielovi kľúče od mikrobusu, aby ma odviezli. Už som si bola istá, že musí mať medzi „anglickými manažérmi“ informátora, ktorý mu hovorí všetko čo uzná za dôležité.

 

V nedeľu skoro ráno pristavili chalani mikrobus kúsok od „môjho“ karavanu, ktorý mi bol niekoľko mesiacov dočasným domovom. Sedela v ňom i Ruska Kaťa, ktorá chcela ísť s nami aj na zástavku do Ledbury. Teta sa vybehla so mnou rozlúčiť a popriať mi šťastnú cestu. Ona si svoju slobodnú vôľu zachovala, ostatní zostali poslušne v karavanoch... Až na jedného, ktorý čakal pri hlavnej budove, v bezpečnej vzdialenosti od Kevinových očí... i keď si nie som istá, či to celé nesledoval spoza kríčkov. Bol to Wayne... jeden z „anglických manažérov“ a ja som práve pochopila kto bol tým Edwardovým informátorom :o)  Poprial mi šťastnú cestu a tlmočil odkaz od majiteľa farmy, že sa môžem hocikedy vrátiť, on bude veľmi rád, ale mám to riešiť cez Hannah. Do ruky mi vtisol lístok s telefónnym číslom a mailovou adresou.

 

V Ledbury som sa veľkolepo lúčila s mojimi priateľmi netušiac, že s nimi pobudnem o nejakú chvíľku dlhšie. Prišiel autobus smerujúci do Londýna a s ním vodič, ktorý si odo mňa pýtal lístok, ktorý som nemala. A ja som si to predstavovala ako na Slovensku, že si ho kúpim v autobuse. Nemala som ani potuchy kde sa dal kúpiť lístok v nedeľu skoro ráno... zrejme som na to mala myslieť skôr, ale kedy skôr? Hmm... Moji akční priatelia ihneď rozhodli, že ideme mikrobusom do Worcesteru. Odtiaľ pôjde určite viac autobusov do Londýna a zrejme sa tam niekde bude dať kúpiť lístok. Vyrazili sme... ani som nestihla vodičovi autobusu povedať dovidenia.

 

Worcester... Autobusovú stanicu sa nám podarilo nájsť v momente ako tam prichádzal autobus smerujúci do Londýna. Z neho sa na mňa uškŕňal ten istý vodič, ktorý si odo mňa  v Ledbury pýtal lístok.

No pekne... Ten pán je snáď vo všetkých autobusoch smerujúcich do Londýna...

Vystúpil z autobusu a natiahol ruku k mojej taške.

„Poďte, odveziem vás! Kam ste zmizli v Ledbury? Chcel som vás už odtiaľ vziať, nejako by sme to vymysleli s tým lístkom,“ usmial sa.

„Ďakujem veľmi pekne, ste milý!“ uľavilo sa mi konečne.

Chvatne som sa lúčila s mojimi priateľmi, ktorí mi povedali, že by ma odviezli tým Edwardovým mikrobusom aj do Londýna keby to bolo nutné. Moji zlatí... Odvtedy som ich už viac nevidela.

 

V Londýne som vystúpila na autobusovej stanici Victoria, ktorá je v centre mesta. Do odletu som mala ešte dosť času, hoci bolo potrebné dostať sa ešte z Londýna na letisko Stansted. Teta mi povedala, že cesta tam trvá približne hodinku. Zistila som si o koľkej mi tam pôjde autobus, odložila cestovnú tašku do úschovne a zamierila do centra mesta. Londýn je skutočne veľmi krásne mesto, na ktoré nepostačuje pár hodín, aby sme odhalili všetky jeho krásy. Napriek tomu som si asi dvojhodinovú prechádzku mestom vychutnávala do poslednej voľnej minúty, ktorú som mala k dispozícii.

 

V autobuse smerujúcom z Londýna na letisko Stansted ma po hodine cesty začal pomaličky oblievať studený pot. Hodina a pol... a ja som bola stále v autobuse. Do odletu môjho lietadla na milované Slovensko zostával rovnaký čas. Hodina a pol. Dve hodiny a ja som stále v autobuse. Studený pot sa strieda s vnútornou horúčkou.

Porazí ma tu, ak už konečne nezastavíme! Plačem v duchu. Našťastie moje utrpenie trvalo už iba zhruba päť minút. Konečne sme zastavili na letisku. Rýchlo som schmatla tašku z brucha autobusu, poďakovala šoférovi a náhlila sa do haly.

MLSAJTE ZDRAVO! SUŠENÉ MÄSO, SUŠENÉ RYBY A MORSKÉ PLODY SÚ ZDRAVÉ POTRAVINY.​

MLSAJTE ZDRAVO! SUŠENÉ MÄSO, SUŠENÉ RYBY A MORSKÉ PLODY SÚ ZDRAVÉ POTRAVINY.​

Autorka s dcérkou

Za odbavovacou priehradkou s nápisom Bratislava sedela mladá slečna. Všetci pasažieri letu už boli odbavení, len jedno zblúdenča práve dobehlo. V tom som si všimla ceduľku, ktorá oznamovala, že za každý kilogram batožiny sa dopláca XY libier navyše. No to zas bude... Rozhodla som sa, že si ešte narýchlo niečo z tašky nahádžem do príručnej batožiny. Samozrejme slečna od priehradky nemala čo iné na robote, len sa na mne smiať.

 

„Letíte do Bratislavy?“ spýtala sa ma krásnou slovenčinou.        

„Áno,“ prekvapene som na ňu vypleštila oči.

„Tak poďte,“ sprisahanecky na mňa žmurkla, čím mi dávala znamenie, že odo mňa nebude pýtať peniaze za nadmernú batožinu. Tak som to pochopila, a tak aj bolo. Batožina mala skoro o šesť kilogramov navyše, ale tá milá Slovenska si za ňu nevypýtala nič.

 

Slovensko... Bratislava... Po štyroch mesiacoch v Anglicku som bola konečne v náručí mojej domoviny. Bol to nádherný pocit vracať sa tam, kde som mala korene, kde zostal kus môjho srdca. Vracala som sa s vedomím, že misia je splnená... V malej taštičke zavesenej na krku som mala dostatok libier na oslobodenie sa z úžerníckych pút. V momente ako som si konečne vyzdvihla batožinu a zamierila k východu vyskočila na mňa moja malá dcérka. Taška mi spadla z pleca... Neopísateľný pocit, keď po štyroch mesiacoch konečne objímete svoje dieťa. Slzy dvoch bytostí sa zmiešajú v jeden spoločný prameň a vy viete, že už nikdy... nikdy nedokážete takto odísť. Nemožné! Nech by sa hocičo dialo, toto už tá matka nebudete nikdy viac schopná urobiť.

 

Kamarát, ktorý ma prišiel odviesť z letiska do Trenčína a vzal so sebou aj moju dcérku mi pomohol odniesť obe tašky, aj tú príručnú, pretože môj anjelik už zostal na mne zavesený po celý čas... Až pokiaľ som ju doma neuložila do postieľky. Dieťa je pre matku tým najhodnotnejším náhrdelníkom, ktorý môže na svojom krku nosiť... i keď tie libry, ktoré som si v ten večer na ňom tiež odnášala mi  pomohli zhodiť putá. Takýto svet sme stvorili, kde sa musíme hnať za peniazmi, aby sme prežili... a tie najvzácnejšie hodnoty nám obžiera čas, aby zmizli niekde v nenávratne. Tie minúty, hodiny, roky nám už nikto nikdy nevráti...   

 

Ďakujem, že ste so mnou zostali až do konca jedného z milióna príbehov. S úctou a láskou vaša Miška :o)

 

Tu si môžete prečítať predchádzajúce časti poviedky Spoveď matky:

 

Spoveď matky

Spoveď matky, (druhá časť)

Spoveď matky, (tretia časť)

Spoveď matky, (štvrtá časť)

 

Kto je Michaela Michelová? Pozrite si video vizitku: Michaela Michelová - blogerka a autorka 5-tich najčítanejších článkov na iamcool.sk v roku 2016

28
Super článok
28
0
0
Nič moc
O autorovi
Michaela Michelová Michaela Michelová
Narodila som sa s divokou krvou v žilách... Celé roky som si myslela, že ma nikto nedokáže skrotiť... až som si jedného krásneho dňa uvedomila, že som skrotila sama seba :)
Komentáre

Nie ste prihlásený.

Ak chcete pridať komentár, vpíšte svoje prihlasovacie údaje. Systém Vás automaticky prihlási. Ak nemáte konto na iamcool.sk, urobte si krátku registráciu

Blížiace sa kurzy
Najnovšie komentáre
Najčítanejšie články
Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Zatvoriť