Spoveď matky

Blížiace sa kurzy
Začíname blogovať
Individuálne, Košice, Michalovce
Lukáš Mikulaško
Kurz: "Vedenie a riadenie ľudí - leadership a manažérske zručnosti"
Individuálne, Bratislava
Dr. marek Horňanský, mba.
Týždeň Rovnováhy na objavuj.com
Individuálne, Online kurz
Martin Lajprík
Autorka s dcérou

 Sú štyri mesiace a tri dni dlhá, alebo krátka doba? Čas je relatívny pojem a isto mnohí z vás už počuli o tom, že na vyššej úrovni Bytia čas ani neexistuje. Je tam len vše-prestupujúce TERAZ, no pre mňa ako človeka, ktorého súčasťou je aj ten automobil, ktorému sme dali názov hmotné telo, človeka, ktorý si prostredníctvom tohto tela vychutnáva trojdimenzionálnu realitu... pre mňa to boli najdlhšie dni v mojom živote. Vo chvíľach, keď som sa rozhodovala a nakoniec rozhodla, že to urobím... že nevidím inú cestu, iné východisko zo situácie, do ktorej som sa dostala v tomto fantómovom svete... som si vôbec, ale vôbec neuvedomovala, aké nesmierne ťažké to bude. Pre mňa i pre anjela...

     

Opustila som svoje dieťa.

 

Naozaj!

No v tej danej chvíli to situácia a okolnosti zariadili tak, že som to naozaj nevidela až tak tragicky, pretože moja nasledujúca cesta do Anglicka mala vyriešiť všetky moje problémy, ktoré mi vliezli do života a robili z neho nepretržitý boj o prežitie. A ja som bola proste vždy človek, ktorý nerád bojoval, ale naopak rád žil.

 

Dostala som sa do kolotoča, z ktorého bolo nutné zliezť, kým bol ešte čas, kým sa mi slučka na krku neutiahne tak poriadne, až ma nakoniec udusí. Potrebovala som splatiť úver, ktorý som si vzala na podnikanie, pretože náš neľútostný systém sa nevie postarať o slobodné mamičky a ja som zároveň nechcela byť príťažou pre spoločnosť. Takýto sme my vo väčšine ľudia... čestní, ale systém nás nechce vidieť, len nás zdiera a okráda o to najcennejšie v našom živote. O chvíle s najbližšími, lebo musíme bojovať o prežitie... Napriek tomu, že by to tak vôbec nemuselo byť, ale to by spoločnosť museli viesť ľudia, ktorí nemyslia len na moc a peniaze, ale na celkom prosté človečenstvo. Ľudia, ktorí nie sú len nejakými bábkami v rukách oligarchov, cudzích mocností, či tieňovej globálnej vlády... ľudia, ktorí si v srdci ctia pravé hodnoty, ktoré im nedovoľujú šliapať po srdci, či duši iného človeka no i národa, krajiny...                                                                                                                                                                   

 

Je nejaká väčšia hodnota ako sám človek? Keď ženy nebudú mať deti, spoločnosť nemôže prežiť. 

 

Podnikala som približne dva roky. Dva roky stačili, aby som si uvedomila, že na to proste nemám. Nemám žalúdok na všetku tú byrokraciu, hádzanie polien pod nohy živnostníkom, podplácanie kontrol. Teraz potrebujete takú pokladňu, potom zas takú, hento, toto, tamto.. ale klincom do rakvy môjho podnikania s dámskym, značkovým oblečením boli Dzurindove a Miklošove reformy a ich uťahovanie opaskov... navýšenie najrôznejších daní a poplatkov, ktoré spôsobili nemalý nárast výdavkov v bežnej rodine. Všetko sa zmenilo... Niekto tam hore si nakradol, no bežný občan strádal. Ženy a dievčatá, ktoré si dovtedy v pohode mohli kupovať u mňa značkové tričká, rifle, šaty odrazu na to nemali zbytočné peniaze. Obchod išiel dole vodou, ale úver, ktorý som si na podnikanie vzala tou vodou neodplával. Stále ho bolo treba splácať. Stále bolo treba nakŕmiť a obliecť dieťa i seba.

 

Čo s tým? pýtala som sa dookola...     

 

Do toho ako spása prišla ku mame na návštevu jej mladšia sestra, moja teta, ktorá už niekoľko rokov pracovala v Anglicku na farme. Z jej rozprávania som si dokázala v hlave vypočítať, že by mi stačili štyri mesiace tvrdej práce v UK, splatiť potom zvyšok úveru a začať od nuly s niečím novým. Štyri mesiace, ktoré ubehnú ako voda, pomôžu mi stiahnuť slučku z hlavy, ale...    

 

Čo Lujzička? Zvládneme to? Nebude sa báť, že sa už nevrátim? Nebude po nociach tíško plakať do vankúša a hnevať sa, že ju mama opustila? Neboli to pekné otázky, ktoré mi najskôr behali len v myšlienkach, no napokon som s nimi vyšla na svetlo sveta. Tetu som začala brať ako znamenie osudu, že prišla, aby mi ukázala cestu, ktorou by som ďalej mohla ísť. Hoci teraz môžem úprimne napísať, že by som to znova neurobila, že by som sa pokúsila nájsť možno tŕnistejšiu cestu, ale o to šetrnejšiu voči dvom prepojeným srdciam. Napriek tomu som presvedčená o tom, že to vtedy v tej chvíli malo byť presne tak ako sa to odohralo. Mala som to zažiť... Potrebovala som to zažiť, aby som znovuobjavila tie najvznešenejšie hodnoty, ktoré sa nám ľuďom akosi začali strácať z dohľadu.     

 

A tak sa to teda stalo. Moja osemročná Lujzička vypadala na oko so všetkým zmierená, vysporiadaná... malý hrdina, ktorý sa usmieval (lebo jej babka sľúbila bábiku, ak nebude plakať – to som sa dozvedela až po mojom návrate) a ja som si nahovárala, že to nakoniec nebude až také ťažké. Často trávila dni u jednej, či druhej babky, ale hlavne s deťmi mojej sestry, u ktorej mala tie štyri mesiace bývať. Zdalo sa, že sa nakoniec všetci tešia a mne ten najťažší balvan skutočne spadol zo srdca.                                                                                                                                                                                                    

 

To bude dobré! To dáme! Štyri mesiace tak rýchlo utečú, že sa ani nenazdáme a ja už budem prilietať na letisko v Bratislave.

 

Hahaha! Boli to najdlhšie dni môjho života, vliekli sa z nohy na nohu ako slimák v spomalenom filme  a teraz sa priznávam, že ja... žena... som mala svoj vlastný meter, na ktorom som strihala dni. Jeden za druhým, až k tomu vytúženému momentu, ktorý som si ozdobila srdiečkami. Tým dňom mal byť štvrtok 7-ho júla 2005. Deň, v ktorý som mala v pláne potúlať sa Londýnom, aby som nakoniec  nastúpila do lietadla... smer Bratislava. Zrejme vám teraz ten dátum nič nehovorí, ale Londýnčania isto nezabudli, že v ten deň boli na ich mesto spáchané „teroristické útoky“. To, že to bola akcia pod falošnou vlajkou je pre tento príbeh druhoradé. Takže... práve tento slávny deň bol na mojom smutnom metri označený ako vrchol šťastia, ale o tom až neskôr. Na inom mieste...

Sledujte online televíziu naplno.tv

Sledujte online televíziu naplno.tv

Farma Pixley court. Autorka dolu, tretia zľava

Hovorí sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní, alebo aj... všetko zlé je na niečo dobré.  

 

Je to tak! Tie mesiace boli zároveň najintenzívnejšími v mojom živote. Akoby sa testovala moja odolnosť, vnútorná sila, prispôsobivosť, pozorovací talent. Išla som do celkom odlišného prostredia s tým, že som tam poznala akurát svoju tetu a trošku jej anglického priateľa Tonyho, ktorý bol počas vianočných sviatkov na Slovensku. Nemala som vybavenú žiadnu prácu, keďže sme pricestovali začiatkom marca a na okolitých farmách bolo zatiaľ málo roboty. Ale niečo som predsa len vybavené mala. Karavan... Karavan ktorý sa mal stať mojim dočasným domovom bol pristavený na farme, na ktorej už niekoľko rokov pracovala moja teta. Farma sa volá Pixley Court, leží kúsok od krásneho historického mestečka Ledbury, ktoré sa rozprestiera v oblasti nazývanej Herefordshire.  

 

Takže teda karavan. Bez toalety, sprchy, kúrilo sa v piecke drevom. Áno, žena zvyknutá na iné móresy, žena ktorá chodila po súťažiach ako Miss Trenčín, Miss aerobik, Miss športu, Fitness model atd... žena, ktorá robila fotomodelku aj hostesku pre najzazobanejších parazitov Slovenska  sa musela naučiť naštiepať drevo (hoci priznávam, že mi muži z farmy neraz pomohli), rozložiť ho v piecke... pokúšať sa ho udržať počas chladným nocí. Spomínam si ako v ňom vždy večer pred spaním bolo horúco ako v saune a potom som sa uprostred noci zobudila s drkotajúcimi zubami, lebo mi vyhasol. Nuž... učila som sa. Umyváreň s toaletami bola zhruba 200 metrov od „môjho“ karavanu, takže som v zime cupitala tam... ráno, večer, aby som sa poumývala. Spomínam si, ako mi teta rozprávala, že sa anglickí muži z farmy dokiaľ som tam neprišla ja, veľmi zriedka umývali :o) ... a že im to bolo asi trápne, keď videli ako sa ja poctivo umývam, a tak začali aj oni. I keď mne sa stále videlo, že sa umývajú akosi sporadicky, ale zrejme predtým to bolo len v nedeľu.   

 

Fotky moje zlatej Lujzičky som nedokázala z tašky vytiahnuť celý dlhý mesiac. Bála som sa toho, že keď ich uvidím, tak sa v momente zbalím a poletím nazad za ňou.   

Domov... na Slovensko.  

 

Mnohí ľudia si vôbec neuvedomujú, akú nádhernú krajinu máme, aký poklad sme v nej dostali od Boha so všetkými jej horami, riekami, dolinami, jaskyňami. Človek by asi mal odísť niekam inam aspoň na pár mesiacov, aby to v hĺbke svojho srdca mohol precítiť. Ja som tú možnosť práve prežívala a naozaj som si začala jasne uvedomovať, že moje korene sú pevne zapustené do slovenskej pôdy. To je môj DOMOV... Hoci úprimne priznávam, že Anglicko je krásna večne zelená krajina plná lesov, lúk a pasienkov, na ktorých sa pasú ovce. No mne to neustále pripomína, že sa niekto postaral o to, aby z našich slovenských lúk tieto ovečky takmer úplne pomizli, a že na každom kroku je u nás zasadená repka olejná. Áno, tie kvitnúce žlté lány vypadajú naoko pekne, ale neuživia vlastné obyvateľstvo. Za potravou musíme naše mozoľnaté dlane naťahovať do zahraničia. 

 

Prečo? ... Nuž, niekomu asi vyhovovalo, aby Slovensko nebolo sebestačné, ale odkázané na pomoc zo zahraničia. Aby sa z tých poctivých, pracovitých ľudí stali rukojemníci systému. 

 

Áno, rukojemníci systému. Niekto sa možno z nejakých pút a slučiek dokázal vyvliecť, ale stále sme všetci nútení pozerať sa na ten marazmus v spoločnosti. Pozerať sa na štát, ktorý sa stal nepriateľom vlastných obyvateľov... štát, ktorý nepodporuje domácich pestovateľov, chovateľov, živnostníkov, ale naopak nejaké zahraničné korporácie, či automobilky. Ale z áut sa ľudia nenasýtia... Keď sa už v súčasnej dobe toľko omieľa o tom fašizme (každý si ho vykladá po svojom), tak ako nazvať ľudí, ktorí plánovane zničili naše poľnohospodárstvo, družstvá a priemysel? Nie je práve toto ten tichý, plazivý fašizmus, ktorý ničí národ i krajinu??    

No človek má šťastie v tomto nešťastí, pretože mu systém môže spútať, zviazať telo... ale dušu si nikdy nezotročí! Tá bude možno ticho trpieť, plakať, alebo prinúti človeka sa konečne prebudiť...

 

Tu si môžete prečítač druhú časť článku Spoveď matky, (druhá časť).

 

Kto je Michaela Michelová? Pozrite si video vizitku: Michaela Michelová - blogerka a autorka 5-tich najčítanejších článkov na iamcool.sk v roku 2016

26
Super článok
26
1
1
Nič moc
O autorovi
Michaela Michelová Michaela Michelová
Narodila som sa s divokou krvou v žilách... Celé roky som si myslela, že ma nikto nedokáže skrotiť... až som si jedného krásneho dňa uvedomila, že som skrotila sama seba :)
Komentáre

Nie ste prihlásený.

Ak chcete pridať komentár, vpíšte svoje prihlasovacie údaje. Systém Vás automaticky prihlási. Ak nemáte konto na iamcool.sk, urobte si krátku registráciu

Pavol Kolárik
Pavol Kolárik, 16.02.2017 o 12:33
Teda.. To je vyznanie čistej duše. Áno systém, systém je príčinou problémov jednotlivca ,. ba dokonca skupín občanov, aby konal a neustále premýľal ako sa dostať zo šlamastiky , ktorá vznikla tým, že nevytvára podmienky pre normálny a pokojný život, prácu a často rodinné vzťahy. Opustiť milované dieťa je niečo hrozné... ale treba si uvedomiť, že jednotlivec / ani Ty Michaela/ nenesie vinu za systém, ktorý mu znemožnil byť , aj keď len na určitý čas so svojou milovanou dcéruškou. Som rád, že si zvládla to, čo Ty systém "nadelil" a čo si musela absolvovať a pretrpieť.
Michaela Michelová
Michaela Michelová, 16.02.2017 o 13:38
Dakujem veľmi pekne Pali :o) ... bud sa ranám poddáme, alebo vstaneme z dna ešte silnejší. Ty určite vieš o čom píšem.. systém, ktorý tu vládne má celkom poprekrúcané hodnoty. Stačí sa pozrieť na to ako žijú dnes ľudia, ktorí budovali tento štát.. sú z nich žobráci.. Systém z nás zámerne robí svojich rukojemníkov bojujúcich o prežitie, aby sme nemali čas sa zamýšľať nad tým, kto skutočne sme, a že nás nejakí paraziti stiahli do novodobého otroctva, slučiek dlhu, konzumu, závislosti na cudzích krajinách...Ked človek toto odhalí, začne si svoju moc brať späť a to desí parazitov, pretože sa ľudia pomaličky začínajú prebúdzať a objavovať skutočné, nedomotané hodnoty :o)
Blížiace sa kurzy
Najnovšie komentáre
Najčítanejšie články
Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Zatvoriť